Hikikomori - Nová forma sociálnej izolácie

By Iveta Vrioni

Globalizácia proti individualite, sociálne siete a kyberšikanovanie, vzťah k rodičov a vzťah k spoločnosti: o tomto a mnohom ďalšom podrobnejšie hovorí učebnica, ktorá sa neobmedzuje na podanie definícií psychologických problémov, ale ktorá hlbšie skúma, pri hľadaní pravdy, nový neduh, ktorý bude označený ako "sociálna choroba".

• Language: Slovenčina
• Publisher: Youcanprint
• Release date: Sep 17, 2018
• ISBN: 9788827845066

Book preview

PREDSLOV

Japonská kultúra má v priebehu stáročí za sebou rad veľkých zmien, ktoré postihli nielen zvyky, ale aj spôsob myslenia a konania japonského ľudu. Od Jōmon, pôvodnej kultúry krajiny, sa Japonsko katapultovalo – v relatívne krátkom časovom období – na moderný kultúrny hybrid, ktorý prešiel ázijskými, európskymi a severoamerickými vplyvmi.

História nás učí, že Japonsko bolo tisícky rokov izolované, uzavreté do svojich tradícií a ideológií pod šógunátom Tokugawa, až do príchodu Čiernych Lodí a do začiatku obdobia Edo; ale pravá cesta k obnove prišla až v období Mejdži, ktoré znamenalo rozhodujúci obrat v dejinách Japonska.

Cisárska vláda, inšpirovaná západnými modelmi, sa venovala energickému procesu administratívnej aj politickej centralizácie, s následnou ekonomickou modernizáciou. Tento proces bol taký radikálny, že v rozpätí niekoľkých desaťročí prinieslo nezvyčajné výsledky. Japonsku sa týmto spôsobom ‒ pripomíname, že v roku 1889 sa krajina premenila na monarchiu konštitučného typu ‒ podarilo stať sa nielen politickou veľmocou, ale aj vojenskou a hlavne ekonomickou, schopnou konkurovať ostatným svetovým mocnostiam a vstúpiť (s pozoruhodnými úspechmi) do všetkých imperialistických konfliktov tej doby.

Počas prvej svetovej vojny bojovalo po boku Veľkej Británie proti centrálnym mocnostiam. Keď sa v roku 1926 Hirohito stal cisárom, Japonsko začalo prechádzať svetovou ekonomickou krízou, ktorá dosiahla svoj vrchol v roku 1929. Režim nadobúdal čoraz viac autoritatívne črty a dal nový impulz expanzívnej politike.

V roku 1941 po útoku na Pearl Harbour začal konflikt so Spojenými štátmi, ktorý trval takmer štyri roky. Tie postupne obsadili japonské vojenské sily v Tichomorí, ktoré odolávali ešte aj po porážke Nemecka v máji 1945. Až po atómovom bombardovaní v Hirošime a Nagasaki Spojenými štátmi v auguste 1945 Japonsko ohlásilo svoju kapituláciu.

Krajina bola po porážke v určitom zmysle pozápadnená. Hoci cisár Hirohito zostal na tróne, bol zavedený parlamentný systém založený na plnej zvrchovanosti ľudu a na deľbe moci. Pre rozvoj krajiny boli rozhodujúce ekonomické reformy.

V nasledujúcich desaťročiach Japonsko zaznamenalo taký neporovnateľný hospodársky rozvoj, najmä v technologicky najviac vyspelých odvetviach, že až ohrozilo na medzinárodnom trhu samotné Spojené štáty a západnú Európu a zohrávalo rozhodujúcu úlohu v oblasti Ázie a Tichomoria.

Kultúra tohto veľkého národa pochádza priamo z dejín a tradícií, ktoré urobili z Japonska jedinečným miestom na svete. Hoci prísnosť, presnosť a dochvíľnosť Japoncov sú dobre známe na celom svete, vždy existuje aj druhá strana mince:

«Prvý varovný signál zaznel asi pred desiatimi rokmi, v roku 2006, aj keď sa o tom hovorilo už na konci 80- tych rokov v krajine, akou je Japonsko, kde sa zrodilo štúdium tohto fenoménu. Práve tu sa v roku 2006 utvoril neologizmus, ktorý dnes desí nielen Japonsko, ale sa rozšíril aj za hranice Japonska a dostal sa do západných, ázijských krajín, ba aj do Spojených štátov. Termín hikikomori, ktorý doslovne znamená zostať stranou, od slov hiku ťahať a komoru utiahnuť sa, predstavuje v Japonsku prípad, kedy sa nejaká osoba postupne stiahne zo spoločenského života, stráca svoju identitu a zatvorí sa do svojej izby na niekoľko dní, mesiacov, ba dokonca aj rokov. Prvý, kto sa týmto zaoberal, bol japonský psychiater Tamaki Saito».

Ide skôr o sociálny neduh než o skutočnú duševnú chorobu, ktorý vynáša na svetlo to, čo sa odohráva v takej prísnej spoločnosti, akou je Japonsko (len si pripomeňme, že Japonsko je jednou z desiatich krajín na svete s najvyššou mierou samovrážd), o fenomén vytvorený osobným utrpením postihnutého jedinca, ktoré spôsobila spoločnosť, ktorej sa subjekt hikikomori vyhýba.

V tomto študijnom texte autorka rozvíja svoju tézu, pričom vychádza zo sociálnych, kultúrnych, psychodynamických faktorov, dopadov globalizácie a čoraz rozšírenejšieho a zložitejšieho vzťahu s technológiou. Čitateľovi, so znalosťou pojmov a podrobných štúdií, sa predkladá tento znepokojujúci fenomén dobrovoľného uväznenia, spracovaný z inej perspektívy, čiže nie ako bežné utiahnutie sa do svojej izby a odmietnutie vonkajšieho sveta, ale skôr ako fyzické a psychologické vzdialenie sa od vlastnej sociálnej reality do virtuálnej reality.

«Pretože, podľa mňa, syndróm hikikomori sa od svojho vzniku vyvíjal nielen z geografického hľadiska, ale sa hlavne vyvíjal súčasne s emancipáciou vyspelých krajín a s rozšírením sociálnych sietí na internete. […] dať väčšiu dôležitosť reflexii o vzťahu medzi novými hikikomori a čoraz častejším používaním internetu, ktorý dopomohol zameniť reálny život, ktorý je príliš náročný, nepochopiteľný, zmätený, neistý, nebezpečný, za život virtuálnej reality. Internet sa pre týchto mladých stáva pocitom bezpečia, iluzórna dôvera ako pocit spolupatričnosti, ako kompas v zložitej a roztrieštenej realite. Kto sa stiahne z reálneho sveta, uvidí vo virtuálnom svete možný svet, ktorý nás dojíma, ochraňuje, vedie a usmerňuje. Stáva sa pre nich všetkým tým, čo nám reálny svet nedokáže dať. Nedôvera v politické a občianske inštitúcie, kultúrna, ekonomická, pracovná a citová dezorientácia urobili virtuálny svet primárnym sociálnym aktérom, ktorého jednotlivci dnes premietajú do požiadavky uistenia a útechy. Ide o obranný mechanizmus, ktorý sa spustil ako reakcia na nadmerné tlaky po realizácii a sebarealizácii typické pre moderné individualistické spoločnosti, o riešenie na strach a neistotu».

Táto stručná štúdia sa teda neobmedzuje len na to, aby poskytla čitateľovi popis špecifického problému, akým je hikikomori, ale vedie aj k zamysleniu sa predovšetkým nad súčasnou japonskou a mimojaponskou spoločnosťou, ktorá svojím chladom, uponáhľanosťou a povrchnosťou vážne zasahuje psychiku a správanie tých ľudí, ktorí sú najkrehkejší a podmaniteľní, a to mladých ľudí; mladých ľudí a ich úlohu v spoločnosti, sociálno-kultúrne zmeny, ktoré ich predstavujú.

Od vzťahu rodičia-deti, vo východnom aj v západnom modeli, až po pátranie v hlbinách spoločnosti, ktorá kladie čoraz väčší dôraz na sociálne siete a v ktorej sa dnes hovorí o kybernetickom šikanovaní, nám text ukazuje, že hikikomori nie je duševná choroba, ale sociálna choroba.

ÚVOD

Prvý varovný signál zaznel asi pred desiatimi rokmi, a to v roku 2006, hoci sa už o tom hovorilo na konci 80- tych rokov v krajine, akou je Japonsko, kde sa zrodilo štúdium tohto fenoménu.