Opus Ivan Stanislav

By Denisa Stanislav

Každé veľké dielo si vyžiada život jedného človeka.
V prípade Opusu ním bol Ivan Stanislav.

• Language: Slovenčina
• Publisher: Denisa Stanislav
• Release date: Oct 28, 2013
• ISBN: 9788097129545

Book preview

AMORE, RÁD ŤA MÁM...

O voľnom mieste sekretárky riaditeľa vydavateľstva OPUS som sa dozvedela náhodou od mojej kolegyne v podniku INCHEBA. Pracovala som tam tesne po maturite na Strednej ekonomickej škole. Túžba po možnosti diaľkovo študovať ma priviedla k myšlienke na zmenu zamestnávateľa. Pred stretnutím s riaditeľom vydavateľstva OPUS, som si prelistovala všetky dostupné časopisy o hudbe a hneď v prvom, v časopise Populár, som narazila na rozhovor s Ivanom Stanislavom, riaditeľom Bratislavskej lýry. Na pracovný pohovor som prišla 2.mája 1974. Nakoľko mal riaditeľ ešte poradu, musela som chvíľu počkať na sekretariáte. Sedela som v kresle, listovala nejaký časopis a v tom sa otvorili dvere na jeho pracovni. Stál tam vo dverách, akoby si ich na seba privieral, usmieval sa a milým tónom ma prosil o chvíľu strpenia. Pamätám sa, že mal na sebe košeľu v nezvyklej žltozelenej farbe, pri jeho korpulentnej postave evidentne šitej na mieru. Pôsobil na mňa sympatickým dojmom a ako sa mi neskôr priznal, bolo to obojstranné. Keď ma prijal vo svojej kancelárii, podal mi svoju istú ruku a pozrel sa mi priamo do očí. Cítila som ako ma bleskovo študuje. Pýtal sa ma na bežné veci, ktoré boli napokon súčasťou dotazníka a životopisu. Záležalo mu hlavne na tom, či ovládam štandardné sekretárske práce, aké sú moje rečové znalosti, aké známky som z nich mala a pod. Keď som mu oznámila, že mám štátne skúšky zo strojopisu a stenografie a že odbor, z ktorého som maturovala, je výsostne zameraný na sekretárske práce a cudzojazyčnú korešpondenciu, bol mimoriadne spokojný.

Neviem ako dlho som tam sedela, ale pamätám sa, že po chvíli opadlo zo mňa napätie a nervozita a cítila som sa uvoľnene a príjemne. Riaditeľ bol ku mne veľmi milý a po rozhovore mi bolo jasné, že ma na voľné miesto príjme. Dohodli sme si termín nástupu na l. august 1974. Skôr mi to neumožňovali moje pracovné povinnosti na veľtrhu Incheba. Prisľúbil mi akceptačný list a ja som mala ešte priniesť akýsi doklad. Rozišli sme sa s tým, že sa do nástupu ešte zastavím. Začiatkom júla sme sa stretli celkom náhodne pred obchodným domom Prior na Dunajskej ulici. Ivan bol pri stretnutí veľmi neformálny. Imponovalo mi to. Ruky si typicky skrížene zastrčil pod paže a rozprával sa so mnou, tam na ulici pred Priorom, akoby sme sa poznali najmenej sto rokov. Bol veľmi bezprostredný.

Prvého augusta 1974 som nastúpila do vydavateľstva OPUS. Riaditeľstvo a umelecký úsek sídlili na Dunajskej ulici č. 22 (dnes č.18) v budove, ktorú dala postaviť Slovenská Liga v Amerike. Pracovisko sa nachádzalo na prvom poschodí. Na sekretariáte sedeli okrem sekretárky riaditeľa aj vedúci kádrového a personálneho oddelenia, personalistka a pracovníčka pre mzdy. Pomery boli dosť stiesnené. Riaditeľovi patrila krajná kancelária, do ktorej vchod viedol cez sekretariát. Jeho kancelária slúžila zároveň aj ako zasadačka, v ktorej mal každý pondelok ráno operatívne porady. Tie porady bývali ozaj operatívne a krátke a také boli aj zápisy z nich. Ivan nebol zástancom dlhých a zbytočných rečí. To preferoval aj u svojich podriadených.

Málokto však vydržal jeho pracovné tempo a najmä nároky. Neodpúšťal povrchnú prácu a chyby. Mal rád dokonalosť v každom smere a nebolo ľahké držať s ním krok. Ak sa mu list nepáčil, dal ho prerobiť toľkokrát, až s ním bol spokojný. To sa týkalo všetkého. Ivan nebol vedúci pracovník, ktorý by sa uspokojil s tým, že rozdelí prácu medzi ľudí a čaká na hotový výsledok. Nechcel sa dať prekvapiť niečím, čo by nebolo spĺňalo jeho nároky a preto sledoval všetko ešte v procese tvorby. Nechával si nosiť návrhy obalov, chodil na odposluchy nahrávok a pod. Vedel presne, čo sa nachádza práve v štádiu prípravy a v akej kvalite. Ivan sa zaujímal o všetko a správal sa naozaj ako majiteľ firmy v tom najlepšom slova zmysle. Vedel o všetkých zásadných veciach a ovládal všetko do detailov. Nemohol ho prekvapiť žiadny problém na ktoromkoľvek úseku tejto neľahkej ustanovizne. Nepamätám si napr. žiadnu našu dovolenku na Slovensku, na ktorej by si Ivan neskontroloval všetky predajne, ktoré boli po ceste. Porozprával sa s vedúcou predajne, skontroloval, či majú novinky, ktoré mali byť na predajni, neušlo mu, či je predajňa dobre udržovaná, čistá, v zime vykúrená a podobne. Hnevalo ho, keď predavačky neboli zdvorilé a pozorné k zákazníkom alebo nevedeli reagovať na zákazníkove otázky. Poznal všetky pracovníčky predajní po celom Slovensku a poznal ich prácu. To platilo aj o práci všetkých zamestnancov. Požadoval dochvíľnosť, neodpustil povrchnosť, aroganciu a lajdácky prístup. K takým pracovníkom vedel byť nepríjemný a keď to bolo potrebné, snažil sa ich nahradiť lepšími. Túto jeho vlastnosť mu pochopiteľne niektorí pracovníci vo voľbách v roku 1989 neodpustili a rozhodli tak o osude vydavateľstva. O jeho vzťahu k pracovníkom však vypovedá najlepšie tá skutočnosť, že sa snažil o ich dobré odmeňovanie a platy pracovníkov v OPUSe boli na vtedajšiu dobu nadpriemerné. Vedel totiž, že keď budú kvalitné výsledky práce, bude záujem o hotové tituly a bude dosť prostriedkov na mzdy a odmeny. Viem, že Ivan veľmi citlivo vnímal celkovú náladu vo firme, ktorej žil a jeho spokojnosť v osobnom živote bola priamo úmerná jeho pocitu z dobre vykonanej práce. Bol zdravo ctižiadostivý. Chcel dosiahnuť stále vyššie a vyššie ciele a podriadil tomu všetky svoje sily a um. Beťársky sa tešil vždy, keď sa dosiahlo niečo, čo sa zdalo byť zložité a neuskutočniteľné. A nebolo veru málo takých cieľov.

Práca vo vydavateľstve bola pestrá a zaujímavá. Vôkol bolo cítiť tvorivosť a isté nadšenie, ktoré je chytľavé.

V OPUSe sa stále niečo dialo a chodilo sem veľa zaujímavých návštevníkov a osobností z oblasti hudobnej kultúry. Častým hosťom v OPUSe bol skladateľ Gejza Dusík, ktorý býval na vtedajšej Fučíkovej (dnes Medenej) ulici, speváčka Zorka Kolínska, ktorá bývala v budove susediacej s Liga pasážou alebo spevák Karol Duchoň. Za Ivanom chodili mnohí ľudia, ktorí sa podieľali na príprave festivalu Bratislavská lýra v čase, keď bol jej riaditeľom. Vtipný a pozorný novinár a textár Alexander Karšay, mimoriadne galantný dirigent Jozef Vobruba, ktorý sa striedal za dirigentským pultom Bratislavskej lýry s Karlom Vlachom, mnohí skladatelia a textári ako napr. Zdeněk Marat alebo klavirista Jiří Malásek ai. Často ho navštevoval riaditeľ Slovenského hudobného fondu Alojz Stuška a Alojz Luknár z Ministerstva kultúry, tajomník Bratislavskej lýry Peter Horák a mnoho ďalších ľudí z hudobnej oblasti.

V OPUSe som pracovala len osem mesiacov, ale neskôr som bola za túto skúsenosť osudu veľmi vďačná. Zoznámila som sa s mojím budúcim manželom a okrem toho, že som spoznala veľa vzácnych a zaujímavých ľudí, vnikla som do oblasti, ktorá tvorila základ nášho života. Nepochopím životných partnerov, ktorí tvrdia svojmu okoliu, že sa doma o práci nezhovárajú. Pre nás to bolo samozrejmé ako vzduch okolo nás a nebol z toho nikdy konflikt. Naopak, neviem si predstaviť život bez rozhovorov o práci môjho manžela, o víťazstvách a sklamaniach v jeho povolaní.

Ako som už spomenula, po ôsmych mesiacoch som z OPUSu odišla pracovať na iné pracovisko. Dôvodom bolo, že náš vzťah s Ivanom sa za pomerne krátky čas vyvinul na vzťah partnerský a nemienili sme ho dlhodobo ukrývať. Robili sme to len tak dlho, kým som si nenašla nové zamestnanie. Nechceli sme provokovať naše okolie a príliš sme si jeden druhého vážili na to, aby sme ohrozovali náš vzťah ako aj pracovné a spoločenské postavenie. Ivan bol v rozvodovom konaní, čo situáciu mierne komplikovalo a vždy sa našli ľudia, ktorým náš vzťah prekážal a radi to využili ako zámienku na riešenie iných svojich problémov s firmou alebo jej šéfom. Objavili sa aj anonymné listy, ktoré „bonzovali" náš vzťah a adresovali ich pre istotu hneď na nadriadené ministerstvo. Bolo to samozrejme trápne, ale v oných časoch sa prešetrovali aj takého udania a nebola to pre Ivana príjemná záležitosť. To si pochopiteľne ich anonymný tvorca uvedomoval a preto tak činil. Ale napokon sme toto obdobie preklenuli a čas nám umožnil náš vzťah odhaliť a žiť svoj život tak, ako sme si ho predstavovali. Zosobášiť sa chcel Ivan ihneď po mojom odchode z Opusu, ale vzhľadom na rozvodové okolnosti bol možný najskorší termín až na jeseň 1975. Stanovili sme si termín sobáša na október. Plánovali sme sobáš bez verejnosti a preto sme termín prísne tajili. Prvý termín nám prekazila Ivanova chrípka. Nový termín sobáša nám vyšiel na piatok 7. novembra 1975. Sobáš sme mali v obradnej sieni na Leškovej ulici, v úzkom kruhu rodiny a okrem našich rodičov a súrodencov, z ktorých tvorili svedkov Ivanov brat Juraj a moja nevlastná sestra Viera, prišiel aj Ivanov kolega Alex Aust s manželkou Táňou, ktorí sa to dozvedeli pol hodinu pred sobášom. Asi hodinu pred obradom prišiel po mňa k rodičom Ivan spolu s bratom Jurajom. V snehobielej košeli a tmavomodrom obleku bol krásny. Ja som sa trápila s opravou účesu, ktorý mi pokazila kaderníčka. Ivan si to všimol a utešoval ma, že to nie je také zlé.

Obrad bol štandardný. Podpredsedníčka ObNV l, ktorá nás sobášila, sa upriamila pri slávnostnom príhovore len na mňa a akoby len mne adresovala slová o zodpovednosti v manželskom zväzku a jeho spoločenskom význame. Pokladala ma zrejme za príliš mladú na to, aby som si to dostatočne uvedomila. Dnes ju možno s odstupom času aj chápem, veď nemohla o nás nič vedieť a náš zväzok sa mohol navonok javiť ako nerovnovážny, veď vekový rozdiel, ktorý bol medzi nami takmer pätnásť rokov bol umocnený tým, že Ivan vyzeral vždy staršie a vážnejšie, ako v skutočnosti bol. Ivan sa na tom celý život zabával a vždy mi to zo žartu pripomínal. Bolo to však vždy milé a láskavé a aj pri písaní týchto riadkov sa musím usmievať. Svadobnú hostinu sme mali v reštaurácii hotela Carlton, ktorý bol našim takmer rodinným zariadením. V ňom sme oslavovali každú rodinnú udalosť. V Zrkadlovom salóniku sme mali prestretý stôl pre desať osôb a jedli sme á la carte. Každý si vybral podľa chuti z jedálneho lístku a pamätám sa, že som si dala ako dezert obľúbené lekvárové tašky. Cestou na sobáš nám trocha snežilo, trocha pršalo a termín sobáša sme skoro zmeškali, lebo po ceste na ul. Fraňa Kráľa nás dlho zdržovalo smetiarske auto. Vtedy sme si hovorili, že to znamená asi šťastie. Dnes môžem povedať, že to naozaj bolo pravdivé znamenie. Naše manželstvo bolo krásne a šťastné. Ako som už spomenula, bol medzi nami väčší vekový rozdiel, ako je bežné, ale musím povedať, že som si ho nikdy neuvedomovala. Ivan mal nesmierne mladú a sviežu dušu, bol veselý, mal veľmi dobrú pamäť a rád žil. Popri ňom mi mnohí mladí ľudia pripadali ako starci. Mal svoje ciele a túžby, za ktorými rozvážne kráčal a popri tom mu zostával čas a priestor aj na veci, zdanlivo malicherné alebo zanedbateľné, ako je záujem o módu, o varenie, o deti, o zvieratá a pod. Dalo sa s ním hovoriť o všetkom, žiadnu tému nezmietol ako hlúpu alebo zbytočnú, bral život so všetkým, čo k nemu patrí, v celej svojej pestrosti a rozmanitosti a to ho robilo neopakovateľným. Bol veľký vo svojich cieľoch a strašne ľudský pri ich dosahovaní. Vážil si, ako sa starám o všetky tie ženské záležitosti v rodine a domácnosti, nikdy to nepodceňoval, naopak, často má chválil. Pochválil dobré jedlo, pekný obrus, výzdobu k sviatkom, kvety vo váze. Všetko si všímal a zdalo sa, že všetko je pre neho dôležité. A to mi robilo dobre. že on je spokojný a šťastný.

Jednou z dôležitých okolností, ktoré nám umožnili štart nášho manželského spolužitia bol Ivanov jednoizbový družstevný byt. Zariadenie mu financoval jeho otec, ktorý chcel, aby Ivan začal žiť nový život. Vedel, že Ivan nie je v manželstve šťastný a naplnený. Manželstvo bolo bezdetné a myslím, že už dlho predo mnou z viacerých dôvodov nefungovalo. Mali sme radi tento náš malý svet a ešte aj dnes, keď idem okolo neubránim sa dojatiu. Silné obdobia v našom živote nezabúdame. A začiatky sú vždy silné, tak ako sú silné konce všetkého, čo je nám v živote drahé.

Neskôr sme byt vymenili v rámci družstva za väčší, dvojizbový, v novostavbe na Rezedovej ulici a hneď nato sa nám naskytla nečakaná príležitosť vymeniť tento byt za byt taktiež dvojizbový, ale priamo pod bytom rodičov Ivana, v budove na Dunajskej ulici č. 22, kde sídlil aj OPUS. Tak som sa opäť vrátila bývať do budovy, z ktorej som odišla z pracoviska. V Lige, ako tejto budove hovoria Bratislavčania, sme bývali tri roky. Pribudla nám tam dcéra Deniska, ktorá sa tak narodila v tom istom dome ako jej otec Ivan. Táto neobyčajná budova architekta Harminca, vybavená kinom, reštauráciou, kaviarňou, sieťou obchodov a služieb, ktorá svojím charakterom predbehla svoju dobu o dobrých päťdesiat rokov, sa spojila s mojím osudom viackrát. Keď sme sa z nej odsťahovali, zostal tam pracovať ešte zopár rokov Ivan a keď on odišiel do novej budovy OPUSu v roku 1986, ja som v nej začala pracovať, pretože organizácia, v ktorej som pracovala, sa do uvoľnených priestorov nasťahovala. Bola to zvláštna kontinuita, ktorá nás s touto budovou vždy nejakým spôsobom spájala. Prerušila sa až v roku 1991, keď som z nej odišla, aby som si s Ivanom založila firmu, ktorá nás odvtedy živila. V budove Ligy prežili celý svoj spoločný život aj rodičia Ivana a na znak úcty k životu a dielu jeho otca – významného slovenského slavistu prof. Jána Stanislava, osadila Matica slovenská v roku 2004 na fasáde pamätnú tabuľu pri príležitosti jeho nedožitých stých narodenín.

Mala som trocha trému, keď sa Ivan rozhodol predstaviť ma svojim rodičom. Bála som sa, že neobstojím, že som príliš mladá a neskúsená a že ma budú brať s obavami. Našťastie sa tieto moje obavy nenaplnili. Naopak, môj vzťah s otcom Ivana bol nadštandardne dobrý. Bol ku mne veľmi láskavý a hovoril o mne pred cudzími ako o dcére. Žiaľ, náš spoločný pobyt na zemi trval veľmi krátko a svokor zomrel dva mesiace pred narodením svojej jedinej vnučky v roku 1977. Krátko pred jeho osudným odchodom na rodný Liptov v roku 1977, z ktorého sa už nevrátil, ma pri návšteve u nich zavolal do obývačky a zo sekretára vybral fľašu červeného vína a zablahoželal mi k mojim meninám, ktoré mám na konci júna. Bola som už v pokročilom štádiu tehotenstva. Milo ma to prekvapilo a ostatná rodina zostala ešte viac prekvapená, lebo môj svokor takéto veci v hlave nedržal. Asi to bol prejav vďaky za to, že sa môže tešiť na vnúča. Keď sme túto novinu svokrovcom oznámili, svokor sa usmial a povedal, že taký vnúčik by sa zišiel, pričom rukou naznačil výšku asi desaťročného vnuka. Asi tak dlho už po ňom túžil.

Moji rodičia si Ivana obľúbili hneď. Ich vzájomný vzťah bol neobyčajne pekný. Vážili si ho a oceňovali jeho starostlivosť o mňa a celú rodinu. Aj moja milovaná stará mama stihla Ivana odobriť a požehnať.

OKRÚHLY AKO PLATŇA!

Ivan bol známy okrem iného aj vďaka svojej korpulentnej postave. Bol typický. Bol neprehliadnuteľný. Na mnohých propagačných predmetoch Opusu, ako boli bulletiny, zápalkové škatuľky a dokonca na propagačných stenách (boli na niektorých budovách v meste) sa vyskytovala postavička, ktorá náramne pripomínala Ivanovu postavu. Autorom bol výtvarník Milan Veselý, ktorý bol aj autorom znaku Opusu.

Problémy s nadváhou mal odmalička, ale vtedy, keď zanedbal pod ťarchou pracovných problémov trocha svoje zdravie, začali sa hlásiť zdravotné problémy a tak zašiel za lekárom, ktorý mu okamžite naordinoval odtučňovaciu kúru. Ivan sa nezdráhal a začiatkom roka 1974 nastúpil na liečenie v Ľubochni. Veľa mi o tomto svojom pobyte rozprával. Hovoril, že sem prišiel rovno z veľtrhu MIDEM, z hotela Mediteranee v Cannes a nezažil väčší kontrast, ako keď sa nasťahoval do veľmi jednoduchej liečebne. Kúpeľňa bola len jedna, na konci chodby, ale, ako Ivan hovoril, vďaka hygienickým návykom spolubývajúcich, bola takmer vždy k dispozícii. Režim v liečebni bol prísne nemocničný, vizita sa konala pri lôžkach pacientov, ktorí museli byť v pyžamách. Potom sa až začal program, ktorý pozostával hlavne z obmedzeného príjmu potravín a z fyzickej aktivity. Obmedzený príjem potravín, o ktorom sa dozvedám z Ivanovho listu svojej tete Agnese,