Stratený v čase: Kruhy času / Bojovníci hákového kríža

By Anton Schulz

Strhujúca akčná sci-fi o mužovi z 20. storočia, stratenom v krutej minulosti, kde bojuje o život a snaží sa odkryť záhadu Brány času. Keď už dokáže prežiť, nájde lásku a začne budovať civilizáciu, musí sa však vrátiť do budúcnosti zviesť ďalšiu bitku: Brány chcú využiť nacisti a vzkriesiť alternatívnu Tretiu Ríšu...

• Language: Slovenčina
• Publisher: Anton Schulz
• Release date: Apr 13, 2024
• ISBN: 9798224362004

Book preview

Kruhy času

Prológ

Vysoký štíhly muž stál pri východe z jaskyne. Biele vlasy mu padali na plecia. Tvár mal pravidelnú, mierne trčiace lícne kosti, krásne takmer aristokratické črty. Orlí nos mu dával akoby ostražitý výraz. Naproti tomu vďaka množstvu jemnejších vrások pôsobil výzorom dobráka. Najzaujímavejšie na ňom boli jeho oči. Boli jasne modré, láskavé a priam z nich vyžarovala inteligencia. Už na prvý pohľad vzbudzovali dôveru. Hoci tvár už mal zbrázdenú vekom, jeho telo bolo pevné ako telo nejakého športovca. Mohutné plecia dávali tušiť veľkú silu. Hrčovité pletence svalov mu vydúvali spod bieleho rúcha, ktoré mu siahalo do polovice lýtok. Rukávy mal vyhrnuté a tak bolo vidieť silné, žilnaté paže a lopatovité ruky. Ruky, ktoré vedeli nežne pohladiť dieťa, pomôcť žene, či zvieraťu pri rodení, kresliť, či liečiť, ale aj napnúť tetivu a život vziať.

Letný slnovrat – najdlhší deň v roku, deň pevne zakorenený v mnohých ľudových tradíciách. Dnes taký istý ako po iné roky a predsa iný. Na tento čakal stotridsať rokov. Predchádzajúcu noc nemohol spať, rozjímal o svojom živote, či skôr o svojich dvoch životoch. Ten predchádzajúci mu pripomínal vzdialený opar. Sto tridsať rokov! A predsa, minulosť sa vracia. Čas sa uberá v kruhoch. Už zajtra sa jeden z nich uzavrie. Zajtra!

Zamyslene sa pozeral na krajinu pod sebou. Údolím pokojne pretekala rieka. Nazývali ju Prudká. Hoci jej pokojný tok by neznámeho miatol, pravdou ostávalo, že počas dlhších dažďov a najmä pri jarnom topení snehu, stekalo z kopcov obrovské množstvo vody a s hukotom odnášalo všetko, čo mu stálo v ceste. Spenená kalná voda rvala kusy zeme z brehov a jej rev bolo počuť stovky metrov ďaleko. Okolie bolo takmer úplne zalesnené okrem širokého pásu sčernenej zeme, kadiaľ sa pred rokmi prehnal lesný požiar. Táto časť územia pripomínala pochmúrny čierny cintorín. Pôsobila takmer strašidelným dojmom. Stovky ohorených stromov sa týčili k nebu ako kríže na obrovskom pohrebisku. Kríže – to slovo nemalo na tomto mieste, no najmä v tomto čase žiaden význam. Na opačnom konci údolia stála malá chalúpka. Z komína jej veselo stúpal dym.

„Učiteľ."

Hlboký mužský hlas ho vytrhol zo zamyslenia.

Otočil sa a nevdojak sa usmial. Keby toto stvorenie stretol vo svojom predchádzajúcom živote, asi by začal kričať a určite by sa snažil újsť.

„Učiteľ, zopakoval muž. „červený kryštál začína ožívať.

Vysoký muž – Učiteľ podišiel k nemu. Zľahka položil ruku na kryštál. Cítil ako jemne vibruje. Energiu slnečných lúčov, ktorú v sebe viazal, bolo z neho priam hmatateľne cítiť. Áno, na tento deň čakal stotridsať rokov. Kruh sa uzatvára. Ešte treba urobiť posledný krok. Pozrel na spoločníka.

„Si pripravený?," spýtal sa ticho.

„Áno," odvetil muž pohotovo. Zamyslene pozrel na Učiteľa. Udalosti, ktoré mali pred sebou prebrali spolu nespočetné množstvo krát. Niekedy sa mu zdalo, že to už všetko prežil. Vídaval to vo svojich snoch. Nesmel spraviť chybu. Od Učiteľa vedel, že od toho budú závisieť životy mnohých. Hoci nie jeho, ale životy ľudí v inom čase. Povzdychol si. Určite to zvládne. Od narodenia bol lovec a s lukom vedel zaobchádzať akoby bol časťou jeho tela. Pohľad na Učiteľa mu ale zobral všetku odvahu. Všimol si totiž v kútiku jeho oka slzu. Nikdy nevidel tohto muža plakať. Žil s jeho ľuďmi už veľmi dlho. Jeden z jeho prapredkov ho pred mnohými rokmi našiel zraneného v lese. Zobral ho domov, vyliečil ho a ochraňoval. Keď vyzdravel, stal sa im Učiteľom. Dnes po toľkých zimách, keď kosti jeho deda a otca už dávno zhltla zem, tento muž tu ešte vždy bol. A zrejme vždy bude. Zdalo sa mu, že je nesmrteľný. Je možné, aby niekto žil tak dlho?.

Učiteľ opäť pohladil kryštál. Ruka sa mu nebadane chvela. Čakal na tento okamih tak dlho a zároveň sa ho obával. Spočiatku ho ovládal hnev. Netúžil po inom, ako pomstiť sa človeku, ktorý ho poslal z 20teho storočia do tohto času. Jediné, čo ho držalo pri živote bola nenávisť. Keď si uvedomil, že sa odtiaľto nikdy nedostane, opantalo ho zúfalstvo. Odvtedy sa udialo mnohé. Pochopil, že musí začať nový život. Pretvoril túto spoločnosť podľa svojich predstáv. Aj on sa zmenil. Počas mnohých rokov nenávisť vyprchala. Stal sa z neho iný človek. Časť jeho mysle mu hovorila, že sa nemusí báť, všetky tieto udalosti sa už predsa dávno stali. Inak by tu nebol. No červ pochybnosti ostával, čo ak? Možno ovplyvniť budúcnosť, alebo je daná? Viedol nekonečné debaty sám so sebou a snažil sa zahnať temný mrak strachu. Strachu o budúcnosť, ktorá bola jeho minulosťou. Potriasol hlavou, akoby z nej chcel vyhnať temné myšlienky. Teraz na to nie je čas! Problém bol v tom, že nepoznal presné okolnosti jeho príchodu. Otočil sa k priateľovi.

„Je čas ísť!" hlesol takmer nečujne.

Mladší muž rázne prikývol, otočil sa a bez slova vyšiel z jaskyne.

Kapitola 1.

Čakal v kroví už niekoľko hodín, zmysly úplne napäté. V lese sa narodil a vyrástol, poznal tu najtichší zvuk. Mal trpezlivosť lovca. Bol tu už od východu slnka. Jasné nebo sa začalo sťahovať búrkovými mračnami presne ako mu povedal Učiteľ. Už sa to začína. Celý sa zachvel, no nepripúšťal si žiadne pochybnosti. Les mu dodával istotu. Od chvíle, keď sa kryštál včera prebudil akoby už uplynulo niekoľko zím. Cítil ťarchu zodpovednosti na svojich pleciach.

Ostrý blesk preťal oblohu a zároveň ohlušujúco zahrmelo. Spustil sa prudký dážď. Ďalší blesk zasiahol starý dub asi 100 krokov od neho. Strom sa rozštiepil vo dvoje, jedna časť spadla a začala horieť. Horiaci dub – aj toto Učiteľ spomínal. Už to nebude dlho trvať. V tom sa rozpútalo pravé peklo. Blesky križovali oblohu zo všetkých strán. Zdalo sa, že udierajú v určitom kruhu, ktorí sa neustále zužuje. Hrom znel neustále, ako démonický rev. Mužovi sa zdalo, že mu vypovie sluch, alebo podľahne šialenstvu. Najradšej by bol ušiel. Vedel však, že nemôže. V hre bolo príliš mnoho. Blesky sa spojili do jedného svetelného kruhu o priemere asi dvadsať krokov. Ten chvíľu jasne svietil, potom zhasol. V tej chvíli utíchli všetky zvuky. Búrka skončila, obloha bola opäť jasná, ukážkovo krásny deň. Na lúke ostal po tom všetkom iba vypálený čierny kruh. Keby nie ten, asi by si myslel, že sa mu to iba zdalo. V strede kruhu ležala postava. Bol to muž. Neisto sa pokúšal postaviť. Napokon sa mu to podarilo a zmätene sa obzeral okolo seba.

Áno, na tohto muža čakal. Neistota ho opustila. Vytiahol z tulca šíp a založil ho do tetivy. Zľahka tetivu napol a čakal. Takmer sa usmial.

Pálenie v pľúcach. Sprudka som sa nadýchol a rozkašlal sa. Sťažka som zdvihol hlavu. Ležal som v akomsi spálenisku. Okolo mňa bol vypálený kruh. Zmätene som sa poobzeral okolo seba a nechápal, čo sa deje. Pamäť som mal úplne vygumovanú. Pomaly som sa posadil. Prostredie bolo dosť cudzie, avšak nie tak celkom. Kopce sa mu zdali akési známe, boli však husto porastané. Už som sa spamätal. Bol som celý špinavý od popola a okrem pár vecí na sebe som nemal nič. Vtedy na mňa doľahla samota. Sám v cudzom prostredí bez mapy, kompasu, no najmä bez priateľov. Sám! To poznanie bolelo. K tomu sa pridružili ďalšie dva dovtedy neznáme pocity. Strach a hlad. Cítil som, ako mi v tele stúpa adrenalín. Náhle sa mi zdalo, že vidím omnoho jasnejšie. Aj sluch sa mi zaostril. V diaľke som začul praskanie. Pozrel som tým smerom a zbadal obrovský dub rozčesnutý bleskom na dve časti. Jedna ležala na zemi a kde – tu poskakovali plamienky, ktoré neuhasil dážď. Nos som mal plný pachu spáleniny, ale keď zafúkal vietor, zachytil som aj iný pach. Bol to pach pečeného mäsa, masti, potu a ešte čohosi. Pach krvi! Zježili sa mi chlpy na krku a po celom tele mi naskočila husia koža.

Vybičovaný do krajnosti som sa natočil smerom proti vetru. Ozvalo sa slabé zabzučanie.

– K zemi! – vytanul mi v mysli pokojný hlas. Až nemiestne pokojný!

Vrhol som sa na zem. Nad hlavou mi niečo zasvišťalo. To niečo sa zapichlo do stromu asi štyri metre za mnou. Šíp! Smrť! Chvíľu jemne vibroval. Druhý sa zapichol tesne vedľa mojej ruky. Vytrhol som ho zo zeme a rozbehol sa opačným smerom. Ešte jedno zabzučanie a potom ticho. Strašné ticho. Zastavil som. Nevedel som kam bežať. Aj keď som sa skôr riadil podvedomím ako rozumom, nechcel som riskovať, že v rozčúlení vbehnem priamo do náručia smrti. Lebo smrť, to bolo to čo ma tu pravdepodobne čakalo. Vybičovaný do krajnosti začali sa vo mne zobúdzať prastaré inštinkty. Inštinkty potláčané celé tisícročia civilizáciou, od narodenia výchovou ale predsa prítomné ako samotná podstata bytia. Zrazu sa mi vyjasnilo. Utečiem, zabijem útočníka, alebo sám budem zabitý. Utiecť, ale kam? Je tu nepriateľ sám, alebo má spoločníka. Ak áno možno bežím do záhuby. Áno, ale ostať tu znamená to isté! Potrebujem zbraň! Pozrel som sa na šíp, ktorý som po celý čas kŕčovito zvieral v ruke. Bol pekne opracovaný, dlhý asi meter. Na kovovom hrote bolo vidieť zvyšky zaschnutej krvi. Zvieracej? Ľudskej? To bolo v tejto chvíli jedno. Keby som sa včas nevrhol na zem, mohli byť aj mojej. Telo šípu, hrubé asi ako môj malíček, bolo ukončené stabilizátormi z čiernych pierok. Celý šíp bol začernený popolom, dokonalá smrtiaca zbraň. Áno, ale bez luku k ničomu! Rozhodol som sa, jedným pohybom som ho zlomil v tretine. Ozvalo sa slabé prasknutie. Poplašene som sa strhol, v tom tichu to zaznelo ako úder hromu.

„Hlupák, mal si to vedieť, teraz ma určite nájde!" prehnalo sa mi hlavou. Nebol však čas na sebaľútosť ani nadávky. Rýchlo som zasunul zvyšok šípu s hrotom za pás a obozretne som postupoval preč. Už som nebežal. Snažil som sa postupovať rýchlo a ticho. Hrot šípu ma povzbudzoval. Je to síce zbraň na blízko, ale aspoň niečo. Opäť som to pocítil. Ten pach! Ide za mnou! Ide po mojich stopách. Pôda bola po daždi rozmočená, takže moje stopy by musel vidieť aj slepí a nieto ešte skúsený lovec a zabijak. Že mám dočinenia s niekým takým o tom som vôbec nepochyboval. Ale ani ja som sa neplánoval len tak vzdať.

Došiel som k potôčiku. Vydal som sa proti jeho prúdu. Hneď som si to však rozmyslel. Ak pôjdem proti prúdu, voda v potoku sa zakalí a môjmu prenasledovateľovi bude hneď jasné prečo. Opatrne aby som nenarobil hluk som vykročil po prúde. Dúfal som, že som ho striasol. Nemohol som sa však na to spoliehať. Asi po dvaciatich minútach som narazil na strom ležiaci krížom cez potok. Pozostatok niektorej búrky. Podliezol som popod neho. Prešiel som ešte desať krokov, potom opatrne, nepohnúc kameňmi, vracal sa späť. Zachytil som sa o konár hrubý ako ruka a vyšvihol sa na kmeň. Prešiel som po kmeni do koruny stromu. Bola to stará vŕba s mohutnou korunou a veľkou dutinou v spodnej časti kmeňa. Akiste tá bola dôvodom pádu. Množstvo polámaných konárov pripomínalo tak trochu znivočenú kostru dinosaura. Ako naschvál som zbadal skutočnú kostru nejakého zvieraťa trčiacu spod konárov. Zvyšky rozvláčené divou zverou. Niektoré čisto ohlodané, iné so zvyškami práchnivého tkaniva a kože. Ohlodaná stehenná kosť mi pripomenula zabíjačku u môjho starého otca. Náhle mi svitlo – stehenná kosť je celkom solídna úderná zbraň! Prišiel som bližšie. Ovanul ma kyslastý hnilobný zápach. Napodiv, vôbec mi to nič nerobilo. Po zhodnotení situácie som vytiahol spoza pása hrot a opatrne prerezal zvyšky šliach, ktoré držali kosť. Bola mierne mazľavá a vlhká od rozkladajúceho sa tkaniva. Vytiahol som vreckovku a poutieral ju. Naraz mi to prišlo smiešne. Tu, uprostred divočiny bola vreckovka niečo nemiestne, skoro ako nahý chlap v kostole. Objavil sa mi obraz mojej ženy. Vždy perfektne upravená manželka podnikateľa, bezchybne nalíčená, bezchybne učesaná, oblečená podľa poslednej módy, stýkajúca sa iba s určitými ľuďmi, pohybovala sa len na tých správnych miestach. Keby ma teraz videla špinavého s vytreštenými očami ako sa tu hrabem v zahnívajúcej zdochline, zrejme by dostala infarkt. Od chvíle, keď som sa ocitol na tomto hrôzostrašnom mieste uplynula sotva hodina. Slnko na oblohe pokročilo iba o kúsok. Napriek tomu sa mi nálada mierne zlepšila. Zdalo sa, že som úplne bez šance a cez to všetko ešte unikám, zaobstaral som si zbrane a čo je hlavné, ešte vždy žijem! A to nebolo málo. Mozog si už zvykol na zvýšený prílev adrenalínu. Cítil som sa taký živý ako už dávno nie. Stále som však skúmal všetky zvuky okolia. Dokonca i pachy, hoci som si to doteraz neuvedomil. Slabé zaševelenie lístia napravo odo mňa. Vietor? Drobné zvieratko? Nebolo miesto a ani čas niečo podceniť!

Hnev mu znetvoril tvár. Ako mohol minúť? To čudo tam stálo ako kôl a úplne si pýtal, aby ho niekto zabil. Keď ho zazrel po prvýkrát, úplne zdrevenel. Schovali sa s bratom pred búrkou pod košatý strom, keď sa prihnala. Také niečo ešte za svoj život nezažil. Blesky udierali všade okolo. Brat to už nevydržal a rozbehol sa preč. Od strachu si čupol, vložil hlavu medzi kolená a vyzýval všetkých známych lesných démonov, prosil o zľutovanie. Veď čo iné to mohlo byť, ako vyčíňanie lesných duchov? Potom ten ohnivý kruh! Načisto ho oslepil. Keď sa búrka prehnala, zbadal to stvorenie vstávať zo spáleniska. Plavé vlasy, nezvyčajná výška a oblečenie ho na okamih ohromili. Keď sa však začal bezcieľne motať, bolo jasné, že to nie je žiadny démon, ale človek. Možno z niektorého kmeňa na severe, ktoré spomínali kupci prichádzajúci po rieke. Keby pritiahol domov takú trofej, to by bolo niečo! Hovorilo by sa o ňom pri ohňoch a na slávnosti by tancoval vlastný tanec... Na brata celkom zabudol.

V rozpoložení netrafil ani druhý krát. To sa mu nestalo, odkedy bol chlapec. Podivný muž sa rozbehol medzi stromy. Neostávalo nič iné, len ísť za ním. Keď prišiel k miestu, kde zmizol, takmer sa usmial. Korisť zanechávala výrazné stopy. Vo vlhkej pôde boli stopy výrazné a jasné, ani čo by ich tu zanechal divoký tur. Pri potoku zastal. Voda bola čistá. Bez váhania vykročil po prúde. Pozorne skúmal oba brehy. Žiadna stopa. Nič to, raz bude musieť vyjsť! Prešiel popod kmeň stromu ležiaci cez potok. Zrazu zastal. Jemná odrenina na kôre upútala jeho pozornosť. Chytil sa najbližšieho konára a vyskočil na kmeň. Vlhká šmuha smerom ku korune. Prešiel po kmeni a na zemi opäť zbadal stopy. Pustil sa po nich. Zdochlinu divého tura zaregistroval, no nevenoval jej žiadnu pozornosť.

Musel som si ujasniť niekoľko vecí. Nemám ani poňatia kde som. Niekto usiluje o môj život. Zrejme nie som schopný sa pred ním skryť. Je jeden alebo ich je viac? Ak by ich bolo viac, neboli by také odstupy medzi jednotlivými šípmi. Ďalej, nedokážem sa pohybovať tak, aby ma nevystopoval, preň som len dezorientované zviera. Ľahká korisť. Ale ja nie som žiadna lovná zver a svoj život lacno nepredám! Využiť svoje slabiny. Ak nedokážem pred ním zamaskovať stopy, musím ho naviesť na miesto, kde sa budem môcť brániť. Rozbehol som sa dopredu. Neďaleko som zbadal mohutnú lipu. Bol to skutočne impozantný exemplár, po obvode mohla mať aspoň dva metre ak nie viac. Z priestoru jej koreňov vyrastala hustá baza. To je ono. To je to miesto na ktoré čakám, tu vsadím všetko na jednu kartu. Prebehol som tesne okolo kmeňa lipy. V behu som odtrhol gombík a odhodil ho na zem. Po asi dvadsiatich metroch som širokým oblúkom zamieril späť zozadu k lipe. Opatrne, aby som nespôsobil žiadny hluk, vytiahol som spod kabáta dlhú stehennú kosť. Tichučko som okolo spodnej časti omotal vreckovku. Nemohol som riskovať, že sa bude šmýkať. Bol som pripravený.

Sústredene som pozoroval okolie spoza hustého bazového kra. Samozrejme, najčastejšie smerom, odkiaľ viedli moje stopy. Mojou jedinou šancou bolo prekvapenie. Luk a šíp sú v rukách skúseného strelca strašná a smrteľná zbraň, ale v boji zblízka nie veľmi účinná. Takto som mal šancu sa mu aspoň ubrániť, alebo ho ochromiť.

– Čo si to namýšľam? – náhle ma ohlušilo poznanie. Toto nie je žiadna detská hra. Ja všetko vsádzam na jednu kartu. Nestačí sa brániť, nestačí ochromiť. Musím zabiť! Odveký zákon, zabi, inak budeš zabitý! Bolo to jasné ako slnko.

Lipa povzbudzujúco zašumela. Úplne som sa odosobnil, stal sa súčasťou okolia. Dokonca vtáčiky začali spievať. Je predsa krásny deň!

Pohyboval sa pomaly a ostražito. Skutočný predátor! Mierne prikrčený, skúmal moje stopy. Šiel smerom ku mne. Neprestajne sledoval okolie. Ani som si nevšimol, kedy sa objavil. Kontrolujúc okolie som ho zrazu zbadal. Občas zastal. Počúval, ba dokonca vetril. Keď sa dostal bližšie, mohol som si ho trochu obzrieť. Bol prikrčený, vysoký stopäťdesiat – stopäťdesiat päť centimetrov, oblečený vo veste z akejsi kožušiny. Táto pokračovala do polovice stehien vo tvare podobnom suknici. Nečudo, že som cítil jeho pach, v tej kožušine sa musel potiť ako kôň. Driek mal prepásaný remeňom, za ktorým bola zasunutá dýka s dlhou čepeľou. Nohy mal bosé.

Zrazu som to pocítil. Prichádzalo to vo vlnách. Nebol to strach, bol to hnev. Postupne stúpal. Chladný hnev na toho sviniara, prašivca a sukinho syna, ktorý ide po mojich stopách, aby ma dostal, ako bezbrannú ovečku. Pozeral sa mojím smerom. Snažil som sa stáť bez pohybu. Môj dych sa trochu upokojil, no i tak som sa triasol na celom tele. Nemohol ma vidieť. Hlúpu ovcu! Opäť sklonil hlavu. Ustúpil som za kmeň.

Ešte päťdesiat krokov.

Ešte dvadsať. Pevne som zovrel kosť oboma rukami.

Ešte desať krokov. Ak som bol doteraz vybičovaný do krajnosti, teraz som tú hranicu prekonal. Celé telo sa mi naplo. Každý sval napnutý na prasknutie, pripravený vyraziť. Už bol pri strome. Nevidel som ho, ale cítil každou čiastočkou tela. Každá bunka kože ho vnímala.

Zastal. Zohol sa k stopám.

– Teraz – vyslalo moje podvedomie signál. Vyskočil som spoza stromu, ruky zdvihnuté nad hlavou. Bolo to ako vo sne. Muž čupel pri zemi. V ruke držal môj gombík. V hnedých očiach prekvapenie a poznanie. Rozohnal som sa kosťou, hlavicou stehenného kĺbu mieriac na hlavu tej svine. Zareagoval v zlomku sekundy. Zdvihol obe ruky. Prudko som udrel.

„Skap, ty sukin syn!" reval som naň z plných pľúc.

Kosť dopadla na predlaktie, div mu neodtrhla ruku. Ozvalo sa chrupnutie, keď predlaktie povolilo. Muž zreval. Vypustil prúd nezrozumiteľných slov podobných rapčaniu, alebo chrapotu. Okamžite nezranenou rukou vytrhol spoza pásu dýku, ľavá ruka mu bezvládne visela pri tele. Pocítil som akési perverzné uspokojenie, určite mu spôsobovala obrovskú bolesť.

Zaútočil. Odrazil som jeho útok ďalším rozmachom. V jeho očiach som čítal nenávisť a strach. Začali sme okolo seba krúžiť, usilujúc dostať sa do výhodnejšej pozície, prípadne využiť chybu súpera. Muž sa silno potil. Akiste od bolesti. Zdalo sa, že slabne. Vedel som, čo bude nasledovať, akoby som mu z očí čítal myšlienky. Nemal inú možnosť, sily ho opúšťali. Nedokázal by utiecť, ako potkan zahnaný do kúta. Zaútočí! Musí! Pozeral som mu celý čas do očí.

„No tak poď ty potkan!" provokoval som ho.

Ani čo by na to čakal, vyrazil proti mne. Naznačil priamy výpad dýkou zhora, zrazu však prudko uskočil vľavo a pichol zospodu. Po celý čas surovo kričal. Jeho nečakaná rýchlosť a úskok ma prekvapili. Nezmohol som sa na nič, len chabo odraziť ruku s dýkou smerujúcu na môj žalúdok. Ustúpil som dozadu, pritom som zakopol o koreň a náhle som ležal na zemi. Súper nezaváhal, okamžite sa vrhol na mňa. Bleskovo som sa prevalil na pravý bok. Dopadol do prázdna. Ublížil si na zranenú ruku a zreval od bolesti a sklamania. V mihu som stál na nohách. Jeden skok. Rozohnal som sa širokým oblúkom. Práve sa pokúšal vstať. Škaredo zlomená ruka ho však spomalila. Hlavica kĺbu dopadla na jeho sánku. Hlava mu prudko odletela dozadu, z úst vyletela spŕška krvi a zubov. Z brady ostala krvavá kaša. Zrazilo ho k zemi. Ďalšia rana mu dopadla na plece. Tretia vyrazila dieru do hlavy tesne nad uchom. Kosť v mojich rukách praskla.

Mŕtvy! Podišiel som k nemu.

„Vidíš, aj niektoré ovce vedia hrýzť!zakričal som. „A ty sráč si si myslel, že...

Zrazu akoby ma kopol kôň, odhodilo ma asi dva metre. Svet sa so mnou začal točiť. Nechápal som, čo sa deje. Zdvihol som hlavu. Odmenou mi bola ďalšia rana do brady. Obklopili ma mrákavy. Prízrak, verná kópia toho odporného muža stál predo mnou. Svetlo zhasínalo. Bol som totálne bezmocný, neschopný pohybu.

– Boli dvaja, boli dvaja...! – znelo mi v hlave, ako posledné vyzváňanie. To je koniec, je po všetkom. Prehral som. Ten odporný sviniar pokľakol na moju hruď. Spoza pása vytiahol dýku. Vydal niekoľko chrochtavých zvukov a priložil mi ju na krk. Jediný rez a moja duša vytečie z krčnej tepny. Vtom mužom šklblo. Ruka s dýkou klesla. Nič som nechápal. Mužovi z krku vyskočil hrot šípu. Neveriaco zdvihol ruky a priložil si ich na krk. Ďalší ho zasiahol do chrbta. Prešiel pravým pľúcom a prepichol ho skrz. Z úst mu vychádzalo chrčanie a krvavá pena. Tá mu stekala po brade a kvapkala na mňa. Trvalo to iba chvíľku, zrútil sa vedľa mňa.

Ležal som tam neschopný pohybu. Svet okolo mňa stmavol, vlastne sa zúžil so jedného svetelného bodu kdesi v diaľke. Môj mozog už nedokázal spracovať toľko adrenalínu a vypol. Upadol som do bezvedomia.

Kapitola 2.

„Peter, musíš ísť znova na tú svoju sprostú túru? zasyčala moja manželka. „Vieš dobre, že sme na dnes večer pozvaný k Anete! Zase budeš unavený a budeš tam sedieť ako vrece.

Blahosklonne som sa na ňu usmial. Moja polovička, krásna, vysoká blondína zo zelenými očami. Pevné telo, udržiavané pravidelnými návštevami fitnes centra. Plné prsia, veľkosti tri, mierne vylepšené silikónom. Plastickú operáciu som jej daroval na tridsiate narodeniny. Bola odo mňa o pár rokov staršia a veľmi si zakladala na svojom vzhľade. Moja žena, krásna a prázdna. Keď sme sa brali, priťahovala ma jej krása. Bola to parádna trofej. Vždy som bol tak trochu lovec. Ju priťahovali moje peniaze. Aj ja som bol trofej. Jej život sa skladal z návštev kaderníka, kozmetického salónu,, fitnescentra a masáže. Jediným jej koníčkom bolo nakupovanie. To dokázala skutočne skvele. Niekedy som nechápal, čo nás dvoch vlastne drží pokope. Láska to určite nebola aj keď v posteli sme si rozumeli skvele. Bolo to však prázdne, akési závody v dosahovaní orgazmu.

„Neboj sa miláčik, večer budem svieži ako rybička. Nechceš ísť so mnou? (samozrejme, že nechce) „Vonku je tak krásne. Vieš, že dnes je deň Letného slnovratu?

„Nechaj si tie ironické reči pre seba!" odvrkla mi stroho.

„Aspoň raz vy sme mohli robiť niečo spoločné! zvýšil som hlas. „Niečo čo zaujíma aj mňa. Nielen tie tvoje párty!

„O tomto sme už hovorili stokrát. Prepáč, začína ma bolieť hlava."

Vypochodovala z miestnosti.

Bol skutočne nádherný deň, slniečko veselo svietilo. Pofukoval jemný vetrík ale rádiu hlásili búrky. Dúfam, že mne sa vyhnú. Prechádzky v prírode mi čistili hlavu. Preč spomedzi ľudí. Žiadne autá, hluk. Dokonalý relax. Celý týždeň som musel zháňať zákazky, peniaze, klientov, materiál. Najhoršie na tom všetkom bol práve ten zhon. Večný nedostatok času. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa naše manželstvo ešte väčšmi odcudzilo. Vysávalo to zo mňa život. Spolu s mojou ženou. Ale nedeľa, tá bola moja, len príroda a ja. Tu som naberal energiu na ďalší týždeň.

Nasadol som do džípu a vyrazil na svoje obľúbené miesta. O pár minúť som nechal mesto za sebou. Prešiel som niekoľkými dedinkami. V diaľke som zbadal známu odbočku na lesnú cestu. Prešiel som po nej ešte asi sedem kilometrov a zastavil. Preobliekol som sa do výletných šiat a miernym tempom vykročil do kopca. Na horizonte sa objavil mráčik. Osamelý, nevinný mráčik. O chvíľu sa k nemu pridali ďalšie a celá masa sa pohybovala smerom ku mne. Hádam nezmoknem. K džípu som to mal asi hodinu cesty. Pri poslednej prechádzke som zbadal v skale nad riekou otvor. Bol zarastený hustými kríkmi, na prvý pohľad neviditeľný. Náhly poryv vetra odhalil predo mnou otvor. Vtedy však nebol čas pozrieť si ho bližšie. Teraz by som mohol.

Rezko som stúpal príkrim svahom. Moje unavené nohy už začali protestovať. Ešte kúsok. Konečne som vyšplhal až k otvoru. Bol vysoký asi ako ja. Nazrel som snu. Vnútri bola jaskyňa rozľahlá. Strop tvorila masívna klenba. Bolo to nádherné, nič podobné som nikdy nevidel. Nebol som nejaký znalec, ale mal som dojem, že jaskyne vznikajú v krasových oblastiach. Toto