Stratený v čase: Rímska hrozba/Vzostup Tretej Ríše

By Anton Schulz

Hlboko v minulosti je Peter – človek z 20. storočia, ktorý prekonal cestu časom – spolu s jeho priateľmi postavený do stretu s rozpínavosťou Rímskej Ríše. V spolupráci s gréckym kupcom Orneom a germámskymi spolubojovníkmi z kmeňa Kvádov sa postavia Rimanom v intrigách vedúcich k vnútornému rozkladu rímskych vojsk ako aj k otvorenému stretu s rímskymi légiami v boji.

V druhej dejovej línii sa fanatický nacista E. Beck dostane z väzenia po zakúpenom súdnom procese. Najskôr sa vyrovná so všetkými, čo sa mu predtým postavili do cesty. Súčasne s tým začne opäť hľadať Bránu času. Jeho cieľom je pridať sa k Hitlerovi a nastoliť tentoraz už naozaj večnú Tretiu Ríšu. Obe dejové línie sa spájajú do jednej, keď je Peter poslaný do budúcnosti, aby zastavil E. Becka. Tomu sa podarilo nájsť Bránu času a vytvoril alternatívny svet, kde Nemecko vojnu vyhralo a Tretia Ríša ovláda veľkú časť sveta. Petrov príchod spustí udalosti, ktoré vyvrcholia v koordinovanom povstaní proti Tretej Ríši.

Román je voľným pokračovaním predchádzajúcej autorovej knihy, ale súčasne je to úplne samostatný príbeh. Všetky potrebné súvislosti sú zobrazené v rámci spomienok hlavných hrdinov.

• Language: Slovenčina
• Publisher: Anton Schulz
• Release date: Apr 13, 2024
• ISBN: 9798223513704

Book preview

Prológ

Proces sa konal s vylúčením verejnosti a médií. Súdna sieň pôsobila strohým dojmom. Hlavný sudca, starší pán okolo päťdesiatky v mohutnom čiernom talári si obžalovaného prísne premeriaval, akoby mu chcel nazrieť až do žalúdka. Beck sa síce navonok tváril pokojne, ako sa už dávnejšie dohodol so svojím obhajcom, ale v duchu sa usmieval. Presne vedel, čo bude ďalej nasledovať. Stálo ho to nemálo peňazí aj konexií, ale vyplatilo sa.  Musel však túto hru dohrať až do konca.

V myšlienkach sa opäť vrátil na Šumavu. Boli už tak blízko objavenia prechodu časom, ale nakoniec sa všetko zvrtlo inak. Celé sa to pokazilo, keď ten otravný komisár Rosenbach s týmto pajácom, takzvaným prokurátorom Siebertom zmarili jeho plány. Celý jeho plán sa zosypal. Peter Brezovský- jediný človek o ktorom s istotou vedeli, že prekonal cestu časom do minulosti a späť,  sa stratil niekde v zákutiach času. Rovnako aj jeho bývalý pobočník a pravá ruka Bernard Kraft. Ten zbabelý archeológ Kühner sa tiež ukryl nevedno kam.  Zatiaľ- poopravil sa. Jeho pomste nikto z nich neunikne. On sám je predsa vyvolený osudom zvrátiť beh času a postaviť sa na čelo novej večnej Tretej Ríše. Ani na okamih nepochyboval o tom, že toto všetko je len malé zdržanie na jeho ceste. To však má čas. Prinútil sa vrátiť myšlienkami späť do súdnej siene.

Prokurátor Karl Siebert opäť zápalisto rečnil. Pripomenul všetkým zúčastneným všetky zločiny Eduarda Becka, ako aj predchádzajúce zločiny vojnového zločinca Sturmbannführera Rudolfa Schmidta. Opäť uvádzal jednotlivé dôkazy o tom, že Beck a Schmidt sú jedna a tá istá osoba. Znovu pripomenul dôkazový materiál nájdený pri prehliadke sídla firmy Beck und Beck, ako aj dramatické okolnosti sprevádzajúce jeho zatknutie na Šumave v Českej Republike.

„ Dámy a páni, vážený súd, dodal na záver, „ niet viac, čo by som k tomu dodal. Je nad slnko jasnejšie, že tento muž je zločinec najhrubšieho zrna. Dôkazy ukazujú, že je nielen vojnový beštiálny vrah, ale aj v súčasnosti má na svedomí vraždenie, vydieranie a daňové úniky. Podľa všetkého je tento človek vážnou a  trvalou hrozbou pre našu spoločnosť. Podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, podľa zákonov tohto štátu, apelujem na vašu morálnu zodpovednosť a zmysel pre spravodlivosť. Žiadam pre tohto človeka výnimočný trest! Ďakujem.

Posledný krát sa poobzeral po miestnosti a potom si sadol spokojný so svojím výkonom. Urobil pre tento prípad maximum. Ostatne tak tomu bolo vždy, práca bola jeho koníčkom. A on sa jej venoval s plným nasadením. Po tomto procese jeho osobná prestíž vysoko stúpne. Áno, presne tento proces potreboval.

Medzitým zahájil svoju záverečnú reč aj Beckov obhajca. Znovu a znovu spochybňoval všetky fakty a svedkov obžaloby. Mimo iného vyzdvihol skutočnosť, že spoločnosť Beck und Beck je jedným z hybných prvkov nemeckej ekonomiky a jeden v najväčších zamestnávateľov v tejto oblasti. Ďalej uviedol záznamy o štedrej finančnej podpore mládežníckych organizácií a športu. Ako najväčší tromf vytiahol kliniku na genetický výskum rakoviny pod vedením doktora Diebnera, ktorú takmer kompletne financovala Beck und Beck. Všetky predkladané zločiny sa stali, ale bez vedomia pána Becka. Bohužiaľ všetky nitky vedú k človeku, ktorému dôveroval. K šéfovi jeho ochranky a bezpečnostnej služby Bernardovi Kraftovi. Tomuto podlému človeku sa majstrovsky podarilo zatajiť svoju zločineckú minulosť, ako aj jeho styky s neonacistickými organizáciami. Môjmu klientovi je to veľmi ľúto. Čo sa týka daňových nezrovnalostí, pri tak rozsiahlej agende a obchodných aktivitách pravdepodobne došlo k pochybeniu jeho účtovníkov. V tejto súvislosti už došlo k personálnym zmenám na tomto úseku. Pohľadávku spolu s penálami samozrejme  po odblokovaní svojich účtov ihneď uhradí a podnikne aj ďalšie kroky, aby sa takáto situácia už nemohla opakovať. Tá záležitosť s nejakým sturmbannführerom Rudolfom Schmidtom, veliteľom koncentračného tábora v Osvienčime je smiešna. Nebola vierohodne preukázaná žiadna súvislosť medzi ctihodným občanom Eduardom Beckom a vojnovým zločincom Rudolfom Schmidtom.

„ Ja vyhlasujem, že tento človek je hrdina nemeckej spoločnosti. Dôkazom toho je jeho počestný život. Jeho jedinou vinou je, že veril. Veril nesprávnemu človeku. Žiadam, aby bol zbavený obžaloby vo všetkých bodoch. Nech zvíťazí spravodlivosť. Ďakujem."

Sudca vstal a dôstojne prehovoril.

„ Súd si vypočul všetky okolnosti súvisiace s týmto prípadom. Preskúmali sme všetky predložené dôkazy. Teraz sa odoberieme na poradu. Rozsudok vyhlásim o dve hodiny."

„ Povstaňte, prichádza súd!" Zvolal zriadenec.

Všetci povstali s tvárami plnými očakávania. Sudca položil dosky so spismi na stôl, otvoril ich a vybral arch papiera. Vážnym pohľadom prešiel po prítomných. Potom si nasadil okuliare na čítanie a začal čítať.

„ Súd po zvážení všetkých okolností súvisiacich s týmto prípadom rozhodol nasledovne. V bode jedna, teda, či je Rudolf Schmidt a Eduard Beck tá istá osoba, rozhodol súd takto: keďže sa vierohodne nepreukázala totožnosť Rudolfa Schmidta, ale naopak totožnosť Eduarda Becka sa preukázala dostatočne, zbavuje sa obvinenia v tomto bode obžaloby. V bode dva, teda či obžalovaný vedel o vraždách spáchaných jeho pobočníkom Bernardom Kraftom, alebo mu ich dokonca prikázal, súd rozhodol, že nie. Zbavuje sa obžaloby v plnom rozsahu. V bode tri, teda či sa obžalovaný podieľal na nezákonnom podporovaní neonacistických organizácií, súd rozhodol, že neexistuje žiadny hodnoverný dôkaz, žeby tomu tak bolo. Zbavuje sa obžaloby v plnom rozsahu. V bode štyri, či bola skrátená daň zo získaných prostriedkov, súd uznal, že áno. V bode päť, či sa obžalovaný podieľal na vydieraní za účelom svojich obchodných aktivít, sud uznal, že áno. Keďže však bola preukázaná doterajšia bezúhonnosť pred zákonom, ako aj snaha o podporu kultúry, športu a charitatívnych podujatí a teda obžalovaný nie je pre spoločnosť nebezpečný, práve naopak, je pre ňu prínosom. Mimoto, dostatočne preukázal ľútosť nad svojím konaním a súčastne je rozhodnutý odčiniť vzniknutú škodu.  Odsudzuje sa teda k súhrnnému trestu na desať rokov väzenia vo väznici s mininálnou ostrahou. Požiadať o predčasné prepustenie môže najskôr po šiestich rokoch. Súd končí, rozsudok nadobudne do pätnástich dní. Do vtedy je možné vzniesť odvolanie."

Beck podal obhajcovi ruku. Ten mu ju vrelo stisol. Prečo by aj nie, veď práve zarobil pekný balík peňazí. Jeho mecenáš bol nadmieru spokojný. Namiesto doživotného trestu, šesť rokov vo väzení s minimálnou ostrahou. To sa dalo hodnotiť v skutočnosti ako víťazstvo.

„Odvolám sa, ja sa odvolám!" kričal Siebert zbytočne.

Hnev a bezmocnosť sa v ňom miešali a drali sa von. Ešte však neskončili. Ešte nie!

Kapitola 1.

„Gratulujem pán Beck."

Werner jeho nový pobočník pre špeciálne záležitosti sa ponáhľal mu stisnúť ruku. Všetko sa vyvíjalo podľa plánu.

„Ďakujem Werner, za vašu dôveru a oddanosť, povedal strojene srdečne, tichšie však dodal: „Postarajte sa o Sieberta, podľa pôvodného plánu. Musí to byť na sto percent, žiadna stopa, žiadna spojitosť so mnou!

Beck na svojho človeka uprel svoj prísny pohľad. Wernerovi bolo jasné, čo ním chcel povedať. Ak zlyhá, niekto iný sa postará o neho samého. Beck neodpúšťal chyby. Nevidel v tom žiadny problém. Je profesionál, toto bol jeho život. Krátko prikývol a odišiel. Čaká ho veľa práce.

Štátny prokurátor Karl Siebert sedel za počítačom vo svojej pracovni a usilovne spisoval odvolanie proti rozsudku v kauze Beck. Nie, toto tak nenechá. Bolo mu jasné, že Eduard Beck je vojnový zločinec sturmbannführer Rudolf Schmidt a okrem toho je aj vrah, vydierač a daňový podvodník. Proces sa ťahal už niekoľko mesiacov, vďaka čomu bol takmer každý deň v novinách nejaký príspevok zo súdu. Jeho tvár sa často objavovala na titulných stranách novín spolu s Beckovou. Bola to výborná reklama. Už onedlho sa chystal otvoriť si vlastnú advokátsku kanceláriu. Dokonca už mal vyhliadnuté priestory v centre mesta. Ako podmienku si sám sebe uložil víťazstvo v procese s Beckom- Schmidtom. Hoci aj dnešný rozsudok bol v určitom zmysle výhrou, chcel viac. Unavene sa oprel na stoličke a pretrel si oči. Hrubý návrh odvolania mal hotový. Teraz si to musí nechať prejsť hlavou a nechať to vyzrieť. Na dnes však už stačí. Teraz sa musí odreagovať od práce a napätia. Zdvihol telefón a vytočil miestne číslo.

„Night club Timea, prosím," ozval sa maznavý hlas zo slúchadla.

„ Tu Richter, predstavil sa pod menom, ktoré používal pre návštevách klubu, „chcem si na dnes večer objednať izbu. Obvyklé menu. A prosil by som Ritu, ak je voľná.

„Ale samozrejme pán Richter. Pre vás všetko. Príjemný zvyšok dňa, tešíme sa na vašu návštevu."

Zložil. Každý mal nejakú slabosť. Slabosťou perfekcionistu a detailistu, nepodkupného štátneho prokurátora Karla Sieberta boli ľahké dievčatá. Mohol ich vlastniť, robiť si s nimi, čo sa mu zachcelo, aj keď iba na ten prchavý okamih, ktorý si zaplatil. Neznášal vulgárne štetky postávajúce po uliciach a ponúkajúce svoje, často zanedbané telá. Mal rád profesionalitu v každom smere. K tejto záľube pričuchol ešte počas štúdií, priviedol ho k tomu jeho spolubývajúci na internáte. Úplne ho to opantalo. A ani neskôr, dávno po skončení právnickej fakulty, sa týchto nočných výletov nedokázal vzdať. Spočiatku tŕpol, bál sa prezradenia a zničenia dobrej povesti. Vyhľadával podniky ďaleko od svojho pôsobiska a často prichádzal v prestrojení. Táto príchuť zakázaného ovocia a nebezpečenstva ho priťahovala ešte viac. Bolo to ako droga, ktorej sa už nedokázal a ani nechcel vzdať.

„Werner," povedal krátko do telefónu.

„Ulrike, nočný klub Timea. Pán Richter si na dnes večer objednal izbu. Zvyčajná objednávka, vybral si Ritu ako posledne."

„ Vďaka zlatko, vyrovnáme sa ako vždy."

Zložil a vzápätí už vytáčal ďalšie číslo. Telefón zazvonil iba dvakrát. Keď sa ozval na druhom konci hlas, povedal iba: „ Je najvyšší čas nakúpiť."

„Rozumiem," odpovedal rázny ženský hlas.

Zložil slúchadlo. Operáciu rozbehli na prianie ich šéfa už dávno. V podstate ihneď ako sa začal súdny proces s Eduardom Beckom. Dnes vedeli o prokurátorovi Siebertovi všetko. Koľko zarába, čo jedáva, aké má plány do budúcnosti, čo si oblieka, s kým sa stýka. Ale aj to aké má slabiny. Tento „nákup" neznamenal nič menej a nič viac, iba to, že svet sa zbaví jedného sprostého klzkého hada. Hada, ktorý sa navyše ukrýval za zákon. Každý má svoje slabiny.

O desiatej večer zastalo na periférii mesta pred známym nočným klubom nablýskané auto. Vystúpil z neho elegantne oblečený asi tridsať päť ročný muž.  Naučeným pohybom podal kľúčik od auta spolu s pár markami mladému chlapcovi, aby mu zaparkoval auto. Hoci sa klub nachádzal pomerne dosť ďaleko od mesta, alebo práve preto, bol na veľmi vysokej úrovni a navštevovali ho mnohý prominentný hostia z radov podnikateľov a politikov. Keď vošiel dnu, obklopilo ho známe príjemné intímne tlmené osvetlenie ladené do modro ružova a vzrušujúca vôňa drahých parfumov. Poznal to tu dobre, už viac ako dva roky bol stálym zákazníkom. Dôverne poznal väčšinu tunajších dievčat. Výhodou bolo, že sa dosť často obmieňali, takže nebol problém si vybrať. Podišiel k recepčnej a milo sa usmial.

„Dobrý deň Ulrike."

„Dobrý deň pán Richter. Všetko je pripravené podľa vášho želania. Ale žiaľ, je tu predsa len jedna malá nepríjemnosť. Rita sa vám nebude môcť venovať."

„Ako to?" opýtal sa zaskočený, no rozhodnutý nedať sa ničím odradiť. Dnes večer sa chcel maximálne odreagovať.

„ Chudinka, dnes mala dnes vážnu autonehodu. Lekári už nemohli nič urobiť. Nedajte sa však tým rozladiť. Sprisahanecky sa k nemu naklonila a takmer do ucha mu zašepkala: „ Máme tu nové dievča. Extra trieda. Je ešte neokukaná a hádam ani to ostatné. Necháva sa volať Tamara. Neznie to exoticky?

„ Hm, zauvažoval. Prečo nie? „ Tak dobre, ale najskôr ju chcem vidieť.

„ Samozrejme. Tamara, poď sem, prosím." Zavolala.

Od baru sa odlepila vysoká štíhla blondína. Vlasy mala zastrihnuté nakrátko, minimálne našminkovaná. Hoci nebola ani tak vyzývavo oblečená ako ostatné, niečo Sieberta na nej silne priťahovalo. Kým prišla až k nim, cítil nastupujúcu erekciu v nohaviciach. Niečo v nej v jeho podvedomí vzbudzovalo nepokoj. Sálal z nej zvláštny chlad. S takým niečím sa stretával v súdnej sieni denne. Mnohí viacnásobní vrahovia šírili okolo seba podobnú auru smrti. Keď mu pozrela do oči pocítil mrazivý chlad a zároveň spaľujúce vzrušenie. Tú musí mať! Za každú cenu.

„Beriem," ledva zo seba dostal z celkom vyschnutého hrdla.

Sadli si k baru. Objednal si gin s tonikom a citrónom. Chvíľu sa mu zazdalo, že cíti vzdialenú sladkastú príchuť nápoja, ale hneď to pustil z hlavy.

Rýchlo strhal zo seba šaty. Tak silnú erekciu nemal hádam ešte nikdy. Chcel ju, potreboval ju. Na izbe vypili ešte po jednom poháriku. Vtedy už stoporenie začala sprevádzať bolesť. Najprv slabá, potom stúpala, až zachvátila celú oblasť panvy. Súčastne s tým sa mu zazdalo, že mu vynecháva srdce . Chcel povedať niečo vtipné. Zrazu ho ovládol strach. Jeho otec zomrel ako pomerne mladý na zlyhanie srdca. S námahou sa nadýchol a precedil pomedzi zuby: „ Doktora."

Pozerala na neho bez záujmu. Akoby čakala, čo bude nasledovať. V jej očiach sa neodrážali žiadne emócie.

„ Prosím."

Do oči sa mu tisli slzy. Nevládal sa už takmer pohnúť. Jeho telo sa zviechalo v kŕčoch.

„Už si skončil?" spýtala sa chladne.

Vtedy to konečne pochopil. Odtiaľto sa už živý nedostane. Všetko to bola pasca.

„Ty suka," vycedil z posledných síl a upadol do bezvedomia.

Walter Rosenbach, policajný komisár vo výslužbe, sedel v podradnom bare a pomaly si upíjal z fľaše piva. Rozjímal o svojom zbabranom živote. S kolegyňou Helgou mu to dlho nevydržalo. Pôvodne si plánoval, že po Beckovom dolapení odíde do výslužby a bude si s Helgou užívať voľného času. Bude sa venovať svojím koníčkom, proste stihne všetko na čo doteraz nemal čas. No policajný život ho ovplyvnil viac, ako si bol ochotný pripustiť. Nedokázal sa opäť zaradiť do normálnej spoločnosti. Po pár mesiacoch ich spoločného života sa začali z jeho vnútra vyplavovať démoni. Bol nespokojný, chýbal mu ten večný boj zo zločinom, ktorý tak nenávidel a miloval súčasne. Začal byť nervózny aj na Helgu. Tá mu nakoniec dala na výber. Buď sa vyrovná sám so sebou a so svojím životom, alebo odíde. Rozišli sa a on sa začal utápať v alkohole. Nakoniec si našiel prácu ako nočný strážnik v istom továrenskom komplexe. Nešlo mu o peniaze, mal celkom slušnú policajnú  rentu. Chcel mať opäť pocit, že nie je zbytočný. Opäť obliekal uniformu a pripol si zbraň. Ale alkoholu sa nevzdal. Stretával sa s podobnými skrachovancami, ako bol on sám.

K stolu si prisadol bývalý kolega z oddelenia vrážd.

„Zdravím ťa Walter. Čítal si dnešné noviny?"

„ A načo?" opýtal sa otrávene.

„Nie je to ten mladý prokurátor?"

„ Tak ukáž." Povedal ledabolo.

Keď zbadal na titulnej strane tvár prokurátora Karla Sieberta, ihneď zbystril zrak a začal  a začal pozorne čítať.

Smrť v nevestinci

Úspešný štátny prokurátor Karl Siebert, známy ako neúprosný bojovník proti zločinu a zástanca práva, bol nájdený mŕtvy v exkluzívnom nočnom klube Timea. Podľa pracovníkov tohto zariadenia tu bol pomerne dosť častým hosťom. Istý nemenovaný zdroj uvádza, že prokurátor bol vysadený na neobvyklé až odsúdeniahodné sexuálne praktiky. Je zarážajúce, že človek tak zápalisto prenasledujúce mravné poklesky, ich sám páchal. Čo všetko ešte skrýval tento muž sa už asi nedozvieme. Podľa predbežnej pitevnej správy príčinou smrti bolo srdečné zlyhanie v dôsledku predávkovania sa prostriedkami na podporu potencie. V jeho byte, ktorý dostal de facto z vreciek daňových poplatníkov, sa našlo väčšie množstvo erotických pomôcok, porno časopisov a omamných látok.

Článok sprevádzali bombastické fotografie mŕtveho muža v posteli s nebesiami a červeným povlečením. Naproti tu bola aj menšia fotografia Sieberta v zásadnej póze na súde. Toto vytváralo zaujímavý kontrast.

Omnoho menší článok na tretej strane oznamoval, že Eduard Beck bol odsúdený za daňový únik na desať rokov väzenia s mininálnou ostrahou a prepustený môže byť najskôr po šiestich rokoch. Boli tu aj ohlasy ľudí, ktorým pomohol v núdzi a hanlivé komentáre na adresu prokurátora.

„Mŕtvi nehovoria." Zahundral si Rosenbach popod nos.

Aký epitaf na hrob mladého právnika. A tá nacistická sviňa Schmidt je o šesť rokov vonku. Čistý pred zákonom, trest si odpyká poctivo- to je isté. A potom môže veselo pokračovať ďalej vo svojich špinavých praktikách. Nepochyboval o tom, že ani vo väzení sa s ním nezaobchádza ako s obyčajným zločincom.

Hoci už bol pôvodne na odchode, objednal si ešte dvojitý Schnaps a až potom zmizol preč. Cestou domov si v malom obchodíku kúpil pár plechoviek piva a fľašu lacného alkoholu. Dnes v noci sa opäť bude utápať v sebaľútosti.

„ Veľmi si vážim, čo robíte pre Nemecko a pre nás všetkých pán Beck," povedal strážnik.

Bol to už starší pán čakajúci na dôchodok. Prešedivelé, krátko strihnuté vlasy sa mu lepili na spotenom čele. Bolo tu teplo a jeho mierna nadváha mu už začala prekážať v práci. Do penzie mu chýbal už iba rok. Tešil sa ako sa bude venovať vnúčatám, rybačke a svojim koníčkom. Bol vášnivý zberateľ známok.

„Áno?"

Beck zdvihol pohľad od finančných výkazov svojej spoločnosti. Bol tu zatiaľ iba pár dní, ale podmienky sa zdali celkom znesiteľné. Už na druhý deň mu umožnili čítať dennú tlač. Dokonca mal k dispozícii telefón s faxom. Všetko vďaka úplatkom na správnych miestach. V podstate si mohol robiť všetko, čo chcel. Samozrejme, nemohol odtiaľto odísť.

„ Ako sa voláte?" spýtal sa priateľsky strážnika.

„ Herbert Krauss. Ale volajte ma prosím Herbert. Vážim si vás ako veľkého človeka. A po tom, čo písali o tom všivavom prokurátorovi v novinách, verím, že ste úplne nevinný." Povedal úprimne.

„ Drahý Herbert, nikto nieje bez viny. Záleží na uhlu pohľadu. Z hľadiska tohto systému som vinný. Ale je ten systém správny?"

Pozrel mu priamo do očí. Videl, že muž oproti pozorne počúva.

„ Napokon vy sám. Onedlho pôjdete do penzie. Za celoživotnú nepochybne poctivú službu tomuto systému dostanete pár mariek, alebo ak budú pokračovať v tom svinstve nazvanom Európska únia- pár eúr. Nemecko prestane byť suverénne, stane sa sluhom tých slovanských žobrákov. To chcete? To chcú Nemci?"

Keď Krauss pokrútil hlavou, pokračoval: „ Naproti tomu, ja vám môžem ponúknuť viac. Môžem ponúknuť viac každému jednému pravému Nemcovi. Uvažujte!"

Pokračovali v rozhovore až do večera. Napokon mal v Kraussovi presvedčeného stúpenca. Urobil by pre neho všetko, hádam aj zabil. Nebola náhoda, že Krauss bol k nemu pridelený ako strážca. Dávno si dal všetkých preveriť a jeho si vybral ako tvárny materiál, keby náhodou. Plánoval síce odsedieť si nutných šesť rokov a z väzenia ďalej pokračovať vo svojich aktivitách, no keby výrazne pokročili, nechal si možnosť úteku v zálohe.

Werner práve končil inštruktáž k partii štyroch mladých výrastkov. Aj keď vyzerali viac ako mladý chuligáni v kožených vestách a s vyholenými hlavami, mali za sebou dosť tvrdý výcvik.  Boli trénovaný v boji so strelnými zbraňami, ale aj s holými rukami. Nachádzali sa v miestnosti, ktorú používali na podobné účely. Miestnosť nemala okná a bola kompletne odhlučnená.

„Náš šéf si želá, aby to vyzeralo ako vandalizmus pri ktorom sú páchatelia nečakane prekvapený strážnikom. Takže žiadne strelné zbrane. Ale pozor, mali by ste vedieť, že je to bývalý policajt. Zachovajte najvyššiu opatrnosť."

Rad radom si ich všetkých dookola poprezeral. Ich tváre horeli dychtivosťou.

„ Je to jasné?" spýtal sa ešte.

„ Áno," odpovedali ako jeden.

„ Choďte, prikázal, „ a nezabudnite. Neúspech neberiem.

Keď odišli, sám pre seba si ticho dodal: „ Ani Beck nie."

Walter Rosenbach znudene počúval malé rádio. Na stole sa mu kopili prázdne plechovky od piva. Zdalo sa, že čochvíľa začnú padať zo stola plného neporiadku. Ráno to uprace, už dávnejšie totiž zistil, že ho nikto nekontroluje. Zdalo sa, že tu ani nemusí byť. Je tu iba na okrasu. Alebo skôr kvôli poisťovni.  V noci tu bolo totálne mŕtvo. Nič sa tu ani len nepohlo. Ťažké nočné ticho prerušovalo iba sporadické cvakanie stupačiek na parovodoch a škvrčanie jeho rádia v tejto miestnosti. O hodinu sa vyberie na pravidelnú obchôdzku továrne. Nie že by to bolo nutné a dokonca ani potrebné, ale jeho podvedomie sa búrilo proti absolútnej nečinnosti. Obchôdzka mu trvala nanajvýš pol hodiny a zvyšok služby obyčajne trávil v tejto prekúrenej kancelárii a driemal za stolom potúžený vypitým alkoholom.

Nedbalo vykračoval tmavými tichými halami továrne. Svetlo silnej batérie poskakovalo po nehybných strojoch. Vypitý alkohol ho otupoval, ale iba čiastočne. Dávno sa stal súčasťou jeho života, ako starý priateľ. Pil to automaticky, už ho takmer ani necítil. Alebo si aspoň namýšľal, že nie. Vtom jeho pozornosť upútali otvorené veľké vráta centrálneho skladu výrobkov pripravených na expedíciu.

„ Doparoma." Zahrešil ticho.

Niečo tu nehralo. Za celý čas, ktorý tu strávil, sa mu nič podobné nestalo. Nemecká poriadkumilovnosť a pedantnosť nedovoľovala takéto chyby. Hlava sa mu okamžite vyjasnila. Zbystril sluch. A naozaj, spoza dverí zachytil slabý šramot. Potichu odopol gombík na puzdre so zbraňou. Nosil automatickú Berretu kalibru sedem šesťdesiat päť. Zhasol batériu a počkal, kým si jeho oči zvyknú na šero noci. Potom opatrne vykročil k dverám. Postavil sa k nim z pravej strany. Oprel sa o zárubňu a nazrel dnu. Traja mládenci železnými tyčami práve páčili kontajner s hotovými výrobkami. Dva vedľajšie už boli otvorené a vybrakované. Na zemi ležalo už niekoľko nezmyselne rozmlátených krabíc, všade sa povaľovali elektronické súčiastky.

„ To by som nerobil opičiaci," zvolal na vandalov výstražne.

Opovržlivo si ho prezreli. Zrejme nemali o ňom veľkú mienku, ani sa neunúvali prestať. Akoby tam ani nebol.

„Tak dosť! skríkol ostro. „ Prestaňte!

Tentoraz si ich pozornosť pritiahol. Jeden z nich, zrejme vodca bandy podišiel o krok k nemu. Vyzývavo sa usmieval točiac pri tom krátkou železnou tyčou v ruke.

„No tak deduško, už si si vypil svoju nočnú dávku pív. Zarýpal drzo. „ Nože ukáž, ako brechá starý policajný pes.

Rosenbacha trhlo. Nie že by ho to urazilo, alebo to bolo niečo dôležité. Len také hlúpe rýpavé reči, no niečo tu nesedelo. Na to, aby to bola náhoda, bol ten mamľas až priveľmi konkrétny a priveľmi presný. Jeho dávka piva, starý policajný pes! Siahol rukou po vypínači. Miestnosť zalialo ostré svetlo, až zažmurkal.

„ Pozor, má zbraň!" skríkol jeden z výrastkov.

Spanikáril a snažil sa vytiahnuť spoza pása vlastnú pištoľ. Starý policajt viac nepotreboval. Reflexívne vytrhol z puzdra vlastnú Berretu a dvakrát za sebou rýchlo vystrelil. Mladík padol v polovici pohybu. Biele tričko s nápisom sa mu ihneď začalo farbiť do červena. Druhí dvaja sa k nemu rozbehli s napriahnutými rukami. Zmenil palebný uhol a oboch zneškodnil. Odpútal pozornosť od nehybných tiel a začal kontrolovať zvyšok miestnosti. Nič. Boli traja. Dobre dostal ich všetkých. Teraz pôjde hore do kancelárie a zavolá políciu. Stále sa mu však v hlave preháňalo tisíce myšlienok a dralo sa von. Jeho policajný mozog, zvyknutý kombinovať vysielal varovné signály. Starý policajný pes, starý policajný pes, starý policajný pes... Náhle sa mu rozjasnilo. Tu nešlo o pár rozbitých škatúľ. Nebola náhoda, že tu prišli dnes, keď má službu on. Tu šlo priamo o jeho osobu. Ale kto? A prečo? Počas svojej kariéry si proti sebe poštval desiatky zločincov všetkých razení. Niektorí z nich sa už dostali z väzenia. Toto nesedelo ani na jedného z nich. Tí by ho jednoducho zabili aj bez tohto divadla.

Spoza kontajneru vystúpila vysoká postava. Skôr než  mohol akokoľvek zareagovať, železná tyč toho sukinsyna vyplnila celý obzor. Strašný úder do hlavy Rosenbacha poslal okamžite k zemi. Ďalšie sa na neho spustili s intenzitou krupobitia. Vedel, že je na konečnej. Je po všetkom.

-Helga, Helga...- to bola jeho posledná myšlienka, prv než mozog vypol a jeho duša odplávala na miesto, kde nájde konečne pokoj.

Werner netrpezlivo čakal v suteréne starej budovy. Túto si prenajala dcérska spoločnosť, v ktorej mala firma Beck und Beck deväťdesiat percentný podiel. Po jej odhlučnení ju využívali nielen ako miesto schôdzok, ale aj ako cvičisko a strelnicu. Nakoniec takýchto miest mal Beck k dispozícii viac. Aj keď sedel momentálne vo väzení, jeho predchádzajúce aktivity v plnom prúde pokračovali. Niektoré dokonca ešte vo väčšej miere. Namiesto samotného šéfa ich riadili ním vybraní ľudia. Ako napríklad on sám. Pracoval v Beckových službách už štvrtý rok. Pôvodne ho k tomuto podniku priviedol Bernard Kraft.  Ozaj, ktovie kam sa ten človek podel. Vytiahol si cigaretu a nervózne si zapálil. Kde sú? Už meškajú pätnásť minút oproti pôvodnému plánu. To nemal rád.

Dvere sa otvorili. Dnu vošiel ozbrojený strážca v čiernej uniforme sprevádzaný jedným z mladíkov, ktorých poslal do akcie.

„ Človeče, kde si toľko? zavrčal na mladíka.  „ Ako prebiehala akcia?

„Všetko bolo podľa plánu. Teda až kým Kučeravec nevytiahol zbraň. Vtedy sa všetko zvrtlo. Vysvetľoval roztrasene. „ Ten bastard ich všetkých dostal. Bol nečakane rýchly. Nakoniec som ho odrovnal. Je mŕtvy.

Až teraz si Werner všimol, že mladý chuligán je celý zakrvavený. Oči mu divo lietali po miestnosti. Očividne bol ešte v šoku a s nervami totálne na dne. Hlupáci, takto sa nechať zmasakrovať starým ožranom. Zachoval pokoj. Pozrel na chlapca mierne, hoci všetko v ňom vrelo.

„ Je mŕtvy? Dobre, daj si nejaký čas pauzu. Povedal som, žiadne strelné zbrane. Vzal si Kučeravcovú pištoľ?" spýtal sa akoby mimochodom.

Je nutné, aby to vyzeralo ako nehoda. Nie je žiadúce žiadne, ani to najmenšie spojenie s hrdinom Nemeckej ekonomiky Eduardom Beckom. Tak ho po smrti toho potkana prokurátora Karla Sieberta začali volať noviny. A tak to aj ostane. Dostal šéfovu dôveru. On nesklame. Pravda, boli potrebné aj väčšie investície v podobe úplatkov, kombinovaných so sľubmi a vyhrážkami, ale vyplatilo sa. Siebertov nástupca rýchlo pochopil, čo sa od neho čaká. Odvolanie proti rozsudku, ktoré tak zápalisto presadzoval jeho predchodca nepodal. Uspokojil sa radšej s určitým úplatkom, pretože pochopil, že by ľahko mohol prísť k nepríjemnej nehode.

„ Áno tu je." Vytrhol ho z úvah mladíkov hlas, keď mu povzbudený pochvalou podával zbraň.

Werner ju opatrne chytil do ruky. Bola to malá automatická zbraň. Rýchlo skontroloval zásobník. Plný. Vsunul ho s jemným cvaknutím a natiahol spúšť. Potom, akoby nad tým ani nerozmýšľal, zdvihol zbraň a strelil nič netušiacemu mladíkovi priamo do čela. Bernardova škola. Dnes už nepriestrelnú vestu nosil kadekto. Od špinavých policajtov až po ustráchaných finančníkov. Rana do hlavy však bola istá ako slovo božie. Amen. Zamyslene pokynul strážcovi.

„ Postaraj sa o telo!"

Približne v rovnakom čase, keď policajného komisára vo výslužbe