Stratený v čase: Pôvod človeka

By Anton Schulz

Po ďalšom prechode Bránou Času sa hlavný hrdina Peter, pôvodom z 20-tého storočia ocitá v hlbokej minulosti, až na samotných počiatkoch ľudstva. Hrozní predátori a krutá krajina ho takmer zrazia na kolená.
Nachádza dva typy ľudí: hrubých a krvilačných neandertálcov a nie veľmi odlišných ale predsa len trochu priateľskejších prvých ľudí.
Po počiatočných, nepríliš priateľských kontaktoch s miestnymi ľuďmi, zisťuje, že vďaka súdržnosti a priateľstvu dokáže prežiť aj v týchto podmienkach.
Popri nebezpečných poľovačkách a stretoch s nepriateľskými bojovníkmi, sa krok po kroku dozvedá o existencii tajomnej civilizácie, ktorú vedie záhadný krvilačný kríženec. Je iba otázkou času, kedy sa ich cesty pretnú.
Dej voľne nadväzuje na predchádzajúci autorov román, ale rozvíja sa tu samostatný príbeh odohrávajúci sa v inom prostredí a čase. Všetky potrebné spojenia a súvislosti s predchádzajúcimi udalosťami potrebné na pochopenie, sú zobrazené prostredníctvom spomienok hlavného hrdinu.

• Language: Slovenčina
• Publisher: Anton Schulz
• Release date: Apr 13, 2024
• ISBN: 9798223154242

Book preview

Prológ

Svorka mačkovitých šeliem práve zaútočila na pasúcu sa čriedu. Priblížili sa nepozorovane. Sfarbenie srsti útočiacich predátorov splývalo s vysokým trávnatým porastom a boli takmer neviditeľné. Asi šesť ročný samec sa najskôr postavil na odpor a v ochrannom geste sklonil hlavu k zemi rohmi mieriac na útočiace dravce. No keď sa jeden z útočníkov priblížil a temne zareval, samec sa v mihu otočil a vyrazil na útek. Vlastne celá črieda sa dala do bezhlavého úteku na všetky stany. No najmä smerom od útočiacich dravcov. Z ľavej strany náhle vyrazila ďalšia zo šeliem a nabehla na utekajúce zvieratá zboku. Podarilo sa jej ich zmiasť a niekoľko jedincov sa oddelilo od unikajúceho celku. Šelmy akoby iba na to čakali, zrazu sa všetky zamerali na jedno zviera.

Už ho takmer dobiehali. Jeden z dravcov zachytil labou zadnú pravú nohu utekajúceho zvieraťa. To zakoplo a v rýchlosti, ktorou bežalo, urobilo niekoľko sált. Dopadlo tvrdo na zem a chvíľu ostalo  bez pohybu ležať. V skutočnosti ani nebolo zranené, len nesmierne vyčerpané z toho šialeného behu o život. Tento závod však prehralo. V sekunde boli šelmy pri ňom a prvá z nich sa mu zahryzla do krku.

Lov bol úspešný. Vodca svorky ťažko oddychoval. Tento krát však už necítil to vzrušenie z lovu a radosť z chuti horúcej krvi zomierajúcej koristi. Prudký beh po rozpálenej krajine ho vyčerpával omnoho viac ako predtým. Niektoré mladé samce zo svorky už po ňom zákerne pokukovali. Onedlho ho nejaký z nich opäť vyzve. Ale nejako vnútorne cítil, že to bude iné ako doteraz. S vekom mu síl výrazne ubúdalo.

Aj teraz sa jeden z jeho budúcich protivníkov obozretne priblížil ku koristi s pohľadom upretým na vodcu. Čakal na jeho reakciu. Sklonil hlavu k ležiacemu mäsu a zahryzol sa do stehna.

-Už je to tu- prebehlo starému samcovi mysľou.

Vodca výstražne zareval a vyceril zuby. Takýto útok na jeho vedúce postavenie nemohol nechať bez odozvy. Bol pripravený.

Prvý stret bol tvrdý. Mladší samec pravou labou odrazil vycerenú tlamu protivníka a ostrými zubami zachytil plece pohybujúce sa pod ním. Z hlbokej rany vytryskla krv. Oba samce sa k sebe opäť otočili pripravujúc sa na ďalší útok. Starší o poznanie pomalšie. Čakal ho posledný kontakt. Teraz sa už do útoku nehnal. Videl, že jeho protivník má omnoho viac sily ako on. Nechal ho teda zaútočiť prvého. Uskočil pred švihajúcou labou s vystrčenými pazúrmi, aby sa v zapätí zahryzol do jeho krku. Mohutné zuby trhali kožu a svaly až si našli cestu ku krčnej tepne a otvorili ju. Keď ucítil teplú pulzujúcu krv v papuli zahryzol znova a stisol čeľuste ešte viac. Ochromený súper sa chvíľu kŕčovito metal a potom jeho pohyby pomaly ustávali a on ostal bez pohybu ležať.

Starý samec pustil už bezvládne telo z papule a sťažka od neho odstúpil. Zdvihol hlavu a víťazne zareval. Bol však príšerne unavený a navyše vážne zranený. Okrem toho tušil, čo bude teraz nasledovať.

Za chrbtom sa mu ozvalo temné zavrčanie.

Ďalšia výzva!

Pomaly sa otočil, aby čelil novému útoku. Bol si istý, že poslednému v jeho krvavom živote. Vyceril zuby.

Vtom sa stalo niečo neočakávané. Obloha sa už počas lovu začala zaťahovať a teraz bola zrazu čierna ako smola. Vzduch preťal blesk. Zasiahol strom asi sto metrov od miesta práve prebiehajúceho duelu. Takmer súčasne sa ozval ohlušujúci hrom. Vzápätí udrel blesk znova. A potom ďalší. Od zasiahnutého stromu sa chytila suchá tráva a vietor hnal oheň krajinou. Oheň hltal vysokú suchú trávu ako hladná šelma a rýchlo naberal na sile. Konečne začalo prudko pršať a veľké kvapky postupne uhasili šíriace sa plamene.

Bývalý vodca svorky zareval znova, tento krát od  strachu. Ostatní členovia mu rovnako odpovedali. Zrazu sa všetci rozbehli preč. Svorka jedným smerom a jej bývalý vodca iným.

Blesky nadobúdali na intenzite. Vtom čase ich začalo udierať niekoľko súčasne a nezhasínali. Práve naopak pridávali sa ďalšie, až vznikol svetelný kruh. Krátko jasne svietil a potom zhasol. Chvíľu nato prestal znieť aj démonický hrom.

Nastalo hrobové ticho. Zvieratá v okolí vyľakané týmto nevšedným úkazom sa hnali v panickom behu  čo najďalej od tohto miesta. Rovnako náhle ako búrka začala aj skočila. Po svetelnom úkaze ostal v tráve vypálený veľký kruh. V spálenom popole ležala postava muža.

Kapitola 1.

Aj po tomto presune Bránou Času som ostal chvíľu omámený ležať. Hoci som prekonal cestu v čase už niekoľko krát, zakaždým som sa musel nejaký čas spamätávať. Pretrel som si teda oči a snažil sa z nich šetrne dostať popol zo spáleniska. Potom som ich opatrne otvoril. Ako obyčajne som ležal vo vypálenom čiernom kruhu. Pomaly som sa pozviechal na nohy. Akosi podvedome som očakával, že sa objavím na zvyčajnom mieste. Pohľad na okolie ma ohromil.

-Kde som sa to preboha dostal?- blyslo mi hlavou.

Celé mi to tu bolo úplne neznáme. Kde sú moje kopce, kde je môj les? Ak som rozumel aspoň čiastočne princípu Brány Času a presunom, mohol som sa ocitnúť kdekoľvek na Zemi a v podstate v ktoromkoľvek čase. Alebo dokonca na inej planéte. Túto poslednú možnosť som radšej hneď zavrhol, lebo pravdupovediac som nebol schopný ani len uniesť pomyslenie na také niečo.

Skúseným pohľadom som začal skúmať najbližšie okolie. Krajina bola prevažne rovinatá. Celé to tu vyzeralo ako široké údolie kedysi mocnej rieky. Kde sa však táto podela, to ostávalo záhadou. Dnes tu bol iba potôčik, ktorý sa vinul celou krajinou a jeho tok kopírovala zelená stuha bujnejšej vegetácie. Inak bola krajina prevažne veľmi suchá a napohľad pripomínala prériu. Rozsiahle údolie bolo porastené vysokou trávou siahajúcou mi asi tak do pása. Kde tu sa nachádzali zhluky väčších krov alebo aj stromov a aj samostatne stojace jedince úctyhodných rozmerov. Ako údolie prechádzalo v kopce, bolo vidieť celistvý lesný porast. Na spodnej časti svetlozelený, tvorený listnatými stromami voľne prechádzal v tmavší ihličnatý les. Nad ním sa týčili zasnežené skalnaté štíty hôr.

Bolo tu pusto a bez známok života. Až neskôr som zistil, že je tomu práve naopak. Zvieratá vystrašené nezvyčajnou búrkou sa rozutekali v strachu preč. To som však teraz nevedel.

Ticho ktoré tu vládlo bolo priam strašidelné. Úplne mi z toho prechádzali zimomriavky po chrbte, hoci tu bolo pomerne teplo. To bol výsledok zvýšeného príjmu adrenalínu. Pohľad hore mi prezradil, že tu predsa len nie som tak celkom sám. Oblohu vo veľkých kruhoch opisovali supovité vtáky. Ich kruhy sa postupne zmenšovali ako sa vtáky sústredili na jeden bod a súčasne klesali k zemi.

Postupne sa naozaj zniesli až na trávnatú zem a posadali si na dve malé tmavé kôpky. Tieto ležali na čiernom páse vypálenej trávy. Hneď po zosadnutí sa začali klbčiť na mrcine a ich zlostné škriekanie bolo počuť až ku mne.

Po daždi bol vzduch pomerne čistý a svieži a ľahký závan vetra ku mne doniesol vôňu pečeného mäsa. Podľa smeru a intenzity som usúdil, že sa šíri práve od miesta, kde sa hašterili mrchožravé vtáky. Pomalým krokom skúmajúc pozorne okolie som vykročil tým smerom. Ako som sa blížil k ležiacim mršinám, vôňa pečienky bola intenzívnejšia. Už som pomaly rozoznával hrubé tvary, ale stále som ich nevidel úplne jasne. Strácali sa pod trepotajúcimi sa krídlami veľkých vtákov. Okrem toho ich zuhoľnatená koža splývala s podkladom, teda trávnatým spáleniskom. Odohnal som vtákov z kôpky, ktorá bola bližšie ku mne. So zlostným škriekaním odleteli, ale iba o kúsok a nenávistne si ma premeriavali.

„ Mnou si teda svoje sprosté bruchá nenakŕmite!" zakričal som smerom k nim.

Nechcel som si to pripúšťať, ale už som pomaly začínal strácať nervy. Iba vďaka tomu, že ma zocelil môj predošlý život lovca, som si zachoval pokoj a rozvahu. Podišiel som až k ležiacemu telu a pokľakol k nemu, aby som si ho preskúmal. Na prvý pohľad pripomínalo väčšieho jeleňa, avšak miesto parohov malo dlhé ostré rohy. Telo bolo celkovo v dosť zlom stave. V pravom rade intenzívny žiar, ktorý vznikol horením vysokej suchej trávy, spálil jeho srsť aj kožu na uhoľ. Takisto šľachy a svaly na nohách sa vysokou teplotou stiahli do smrteľného kŕča a celé to pôsobilo príšerným dojmom. Okrem stôp po vtáčích zobákoch som objavil aj niečo omnoho závažnejšie. Niekoľko obrovských rán na tele, no najmä na krku. Dravca, ktorý také niečo spôsobil, by som teda naozaj nechcel stretnúť. Po preskúmaní prvého tela som sa pomaly vybral k druhej mršine. Snažil som sa utriediť si myšlienky v hlave. Supy, ktoré som predtým svojim príchodom vyplašil potešene zaškriekali a skackavo sa presunuli späť a znova sa dali do jedla. Rovnako ako predtým opäť sa to nezaobišlo bez hašterenia.

Začal som skúmať aj druhú mŕtvolu ležiacu necelých dvadsať metrov ďalej. Tento tvor musel byť rozhodne robustnejší a mal celkom inú stavbu tela. Krátke silné nohy boli zakončené ostrými zahnutými pazúrmi. Svaly na nohách mal mohutné. Bol to jednoducho na prvý pohľad predátor. Takéto zviera som v živote nevidel a teraz som si už mohol byť úplne istý, že som sa ocitol ak nie v inom čase, tak minimálne na ďaleko od mojich končín. Jeho veľkosť bola dosť zarážajúca. Išlo nepochybne o mačkovitú šelmu, ale bola väčšia ako medvede, ktoré som v živote stretol. Aj keď oheň pochoval všetky stopy, stavil by som sa, že to práve on zabil to druhé zviera. Dravec ležal na boku a z tejto strany nebolo vidieť žiadne významné zranenie, pre ktoré by tu mal uhorieť. A nechcelo sa mi veriť, že by ho oheň jednoducho prekvapil. Veď stačilo iba prebehnúť pár desiatok metrov a bol by v bezpečí. 

Obišiel som ho z druhej strany a stuhol. Obrovská ohorená hlava bola plná ostrých zubov. vyzeral ako monštrum z najhorších snov.

Ak som si doteraz zachovával rozvahu, tak po tomto pohľade ma takmer opustila. Zmocnil sa ma priam živočíšny pocit strachu. Na chvíľu ma celkom ochromil. V panike som sa začal zrýchlene dýchať a trhane obzerať okolo seba, ale nebol som schopný rozmýšľať.

Keď som bol kedysi dávno vhodený Bránou Času z konca dvadsiateho storočia do krutých a temných časov doby bronzovej, dokázal som prežiť. A to vďaka pomoci svojho priateľa a neskoršieho svokra Torka. No teraz som tu sám a podľa toho, čo som videl, ma Brána posunula niekde hlboko do Praveku. Nemal som ani tušenia, čo všetko ma tu môže stretnúť.

V mysli sa objavil Tork so starostlivým výrazom na tvári.

-Čo mám robiť?- pomyslel som si bez nádeje.

-Hlavne sa nevzdávaj syn môj- zaznelo mi v hlave ako vzdialený šepot.- Nechaj pracovať svoj rozum. A spoľahni sa na inštinkty lovca.-

Trochu som sa pozbieral a začal som triezvo uvažovať. Ak by som sa v takejto krajine stretol s niečím podobným ako ležalo predo mnou na zemi, asi by som nemal veľké šance. Krajina tu bola až príliš otvorená a mne neznáma a ak niečo dokázalo dobehnúť jeleňa- tak som to v duchu stále nazýval- tak so mnou by asi veľa práce nemal. Mojou jedinou šancou bolo dostať sa k lesnému porastu vo vyšších polohách. To bolo prostredie, v ktorom som sa vyznal. Tam mám väčšie šance na prežitie.

„ Dobre teda, čo mám k dispozícii?"  povedal som si potichu.

Lovecký luk, tulec s necelými tridsiatimi šípmi, dlhú zahnutú dýku a loveckú sekerku. Okrem toho za opaskom váčok so základnými potrebami- tenká bronzová ihla, cievka s tenšou niťou na šitie rán, trocha alkoholu na dezinfekciu, kotúčik plátna, niekoľko plátkov sušeného mäsa, kresadlo na oheň a malý miešok na vodu.

„ No nič moc to teda nie je, ale aspoň čosi," povedal som si nahlas, lebo mi zvuk ľudského hlasu akoby pomáhal v mojej samote.

„ Takže najskôr vodu a následne úkryt na noc.  Potom uvidíme," povedal som naposledy a pozrel do diaľky.

Najskôr pôjdem k potoku a zabezpečím si nevyhnutnú vodu. V tomto teple by som mohol ľahko podľahnúť dehydratácii. Strata tekutín by spôsobila moje oslabenie a to v cudzom prostredí znamená smrť.

Slnko bolo vysoko za zenitom a ja som odhadoval, že mi ostáva tak štyri- päť hodín denného svetla. Zo skúseností som vedel, že neradno začínať hľadať úkryt na noc až so zotmením. Inak by táto noc mohla byť ľahko aj moja posledná. Hneď som vyhodnotil, že ak pôjdem k potoku zabezpečiť si vodu, nebudem už mať dostatok času dostať sa do lesného porastu. Budem teda musieť nocovať v tejto otvorenej krajine a najlepšie asi na jednom z tých veľkých stromov, ktoré som mal v dosahu. Keď som sa konečne rozhodol, ako budem postupovať, trochu sa mi uľavilo. Mal som plán a mal som cieľ.

Vrátil som sa ešte k prvej mršine a loveckou sekerkou som niekoľkými sekmi odťal oba rohy. Boli dlhé necelý meter a budú sa dať použiť ako bodná zbraň. Potom som uvoľnil niekoľko dlhších šliach, ktoré použijem ako upevňovací povraz. Tým som samozrejme vyvolal znova búrku nevôle u supov, ktoré museli opäť odskackať mávajúc krídlami o pár metrov ďalej.

To ma dopálilo. Zložil som z pleca luk a z tulca vytiahol šíp. Nakoniec, nevedel som , kedy sa najbližšie stretnem s potravou. Krátko som zamieril a vystrelil na vybratý cieľ. Vtáci neboli odo mňa ďalej ako na nejakých sedem metrov, takže som nemohol minúť. Zasiahol som jedného priamo do srdca. Šíp sa zabodol takou silou, že nim hodilo kúsok dozadu. Od prekvapenia stíchli, zrejme sprvu nechápali, čo sa vlastne stalo. Náhle si uvedomili hroziace nebezpečenstvo. V panike sa snažili čo najskôr dostať sa preč. Roztiahli veľké krídla a so šialeným škrekotom neobratne vzlietli.

„ Tak vidíte mrchožrúti, veselo som za nimi zakričal. „ Teraz vstupuje na scénu človek.

Rýchlo som zbavil vtáka vnútorností. Potom som mu kusom šľachy uviazal nohy k sebe a prehodil si ho cez plece. Veľkosťou pripomínal veľkú sliepku. Tak dúfam, že bude i tak chutiť. Bol už naozaj najvyšší čas, musel som vykročiť ďalej.

Pri potoku bol porast podľa očakávania veľmi hustý a mal som dosť veľký problém dostať sa až k vode. Samozrejme som mohol ísť chvíľu po jeho brehu a nájsť miesto, kde chodia piť zvieratá. Tam by bol prístup určite vyšliapaný, ale takéto miesto bývalo zvyčajne aj hojne navštevované predátormi. A to som rozhodne nemohol riskovať. Podľa všetkého čo som doteraz videl, som bol najslabšie tomuto prostrediu prispôsobený tvor v širokom okolí. To zo mňa automaticky robilo korisť. Bola to naozaj irónia. V skutočnosti som bol práve ja, človek pochádzajúci pôvodne z konca dvadsiateho storočia korunou tvorstva. No všetky moje vedomosti o Zemi, matematike a vesmíre mi tu boli nanič. Jediné, čo zavážilo boli moje prapôvodné inštinkty posilnené životom v dobe bronzovej. Ostával iba dúfať, že ma táto výbava nenechá v štichu.

Keď som sa predieral hustým porastom, miestami som si musel sekerkou presekávať cestu. Narazil som na zaujímavý krík. Mal pomerne rovné tenké kmene plné pichliačov. Keď som do jedného z nich zaťal, aby som si prekliesnil cestu, sekerka zanechala v ňom len nehlboký zásek. Drevo bolo veľmi tvrdé. Po asi ďalších desiatich minútach vyčerpávajúcej práce sa mi podarilo tenký kmeň zoťať. Vytiahol som ho na voľné priestranstvo a očistil od tŕňov. Potom nastal čas na záverečnú fázu. Skrátil som kmeň na necelé dva metre. V prednej časti bol mierne hrubší ako v zadnej a to mi vyhovovalo. Dýkou som tam vytvoril plytkú drážku. Do nej bol usadený hrot rohu, ktorý som predtým získal zo spálenej mršiny. Bol veľmi ostrý a mierne špirálovitý. Pripevnil som ho k násade nového oštepu. Použil som predtým získané šľachy a dovolil som si obetovať aj trochu zo svojej hrubej nite.

Konečne som bol hotový so svojim dielom. Cítil som spokojnosť. Vytvoril som skutočne hrozivú zbraň. Skúšobne som poťažkal oštep v ruke. Surové drevo bolo trochu ťažšie, ako som bol zvyknutý. Na druhej strane bude energia hodeného oštepu sústredená v jednom bode, na špičke, po dopade ničivá. Na to, že som nemal s týmto materiálom doteraz skúsenosť, bola zbraň celkom slušne vyvážená. Pri skúšobnom vrhu letela rovno dopredu a v správnom oblúku sa zarazila až po drevo do zeme. Naozaj smrtiaca zbraň. Neplánoval som ním hádzať na dlhšie vzdialenosti, skôr to mala byť bodná zbraň. Týmto sa mi dúfam podarí  udržať prípadných predátorov ďalej od tela.

Práca na oštepe ma dosť zdržala, ale neľutoval som toho. Doplnil som zásoby vody a vykročil vpred.

Ako nočný úkryt som si vyhliadol jeden z osamelých velikánov stojacich asi v dvoch tretinách cesty medzi mnou a začiatkom listnatého lesného porastu. Vedel som, že by som na to miesto dokráčal prinajlepšom na sklonku dňa a už by nebol čas na prípravu na noc. Ten strom bol naozaj veľký, na výšku mohol mať hoci aj dvadsať metrov. Kmeň mal hrubý minimálne dva a pol metra v priemere. Bolo v ňom veľké množstvo dutín pravdepodobne  vytvorených vtákmi, ktoré predstavovali vhodné úchyty a stúpadlá pre lezca. To bude pre mňa veľkou výhodou, lebo najnižšie konáre začínali vo výške minimálne šiestich metrov nad zemou. Neviem si predstaviť, ako by som sa bez týchto pomôcok na strom vyšplhal. Koruna stromu bola bohato rozvetvená a z mohutných konárov vyrastali menšie a menšie haluze, ktoré sa končili na pohľad drobnými akoby ostrými listami. Myslím, že to bolo najmä dané týmto suchým prostredím a strom sa takto chránil pred stratou vody od intenzívneho slnečného žiaru v tejto napohľad suchej oblasti.

Tiene sa začali predlžovať. Deň sa rýchlo chýlil ku koncu. Slnko sa priblížilo k obzoru a potom sa zrazu pomerne rýchlo prehuplo cez kopce a nastalo šero. S príchodom noci krajina náhle ožila. Nočné zvuky divočiny začali ku mne doliehať zo všetkých strán. Dokonca z koruny stromu nado mnou sa ozvalo slabé škrabanie, ako drobné živočíchy vyliezali z dutín. Nočných zvukov som sa zvyčajne nebál, ale tieto boli iné. Intenzívnejšie a hlavne strašidelnejšie, pretože som nepoznal dobre miestnu faunu.

Po nejakom čase som prestal ustrašene pozerať za každým zvukom, lebo ma to luž unavovalo. Tak pohodlne ako sa len dalo, som si ľahol na miesto, kde sa väčší konár vetvil na niekoľko menších a tie zas na menšie až vzniklo také prirodzené jednoduché lôžko. Uprel som oči k nebu. Nad kopcami z ľavej strany začal pomaly vychádzať mesiac. Bol takmer v splne a svojim chladným strieborným svetlom osvetľoval krajinu. Vtedy som si uvedomil, že sa už celkom poznateľne ochladilo. Oproti dennej páľave by sa dalo povedať, že je zima. Pritiahol som si tesnejšie k telu svoju jelenicovú blúzu a prvý krát som oľutoval, že som si nenašiel úkryt na zemi so zapáleným ohňom. Nič sa však už teraz s tým nedalo robiť, zajtra to bude hádam lepšie. Telo sa postupne prestavilo na nižšiu teplotu a na mňa začali doliehať driemoty. Dovolil som si chvíľu uvažovať nad aktuálnou situáciou. Kam som sa to len dostal? Keď ma Učiteľ požiadal, aby som sa presunul Bránou času do polovice dvadsiateho storočia, netušil som, že sa dostanem na takéto miesto. Som tu sám a bezmocný! Ale zo všetkého najviac mi chýbala spoločnosť mojich blízkych. Na svoju ženu a malého syna som sa radšej ani nedovážil myslieť, lebo by som to psychicky nezvládol. Rozmýšľal som o Torkovi, mojom svokrovi z doby bronzovej, ktorý bol nielen mojim záchrancom ale aj mojim druhým otcom. Učil ma  zhotovovať a používať zbrane, loviť, stopovať zver a jednoducho prežiť v divočine. Ten by sa mi tu teraz naozaj hodil.

Vtom niečo príšerne zrevalo. Od ľaku som takmer spadol zo stromu. V poslednej chvíli som sa zachytil a s námahou znovu získal rovnováhu. Vtedy sa ozval ten príšerný rev opäť. Nato bolo počuť dupot kopýt v tráve a nejaké zviera sa snažilo utiecť. Neuspelo. Len výkrik bolesti prehlušený znova tým hrozným ručaním mi oznamoval, že opäť jeden lov skončil. Všetky okolité zvuky na okamih stíchli, aby  sa v nasledujúcej chvíli rozozneli rovnakou intenzitou. Jedno zviera zomrelo, ale ostatné žili ďalej. Bolo počuť trhanie čerstvého mäsa a drúzganie kostí. Práve tam prebiehala krvavá hostina. Ručanie šeliem ruvúcich sa o čerstvé mäso sa jednoducho nedalo počúvať. Bolo to príšerné. Hoci som už vo svojom živote zažil všeličo, toto bolo naozaj priveľa. Zakryl som si oboma rukami uši a zavrel oči. Bol som asi desať metrov nad zemou a teda v relatívnom bezpečí. Moje telo a aj moja myseľ potrebovali oddych. Zajtra ma čakal vypätý ďalší deň. Našiel som si ako tak pohodlnú polohu a snažil sa uvoľniť. Prestal som vnímať hrozné zvuky z divočiny a aj moje obavy. Napätie zo mňa pomaly opadávalo a ja som sa prepadával do spánku.

Kapitola 2.

Tork práve dokončoval sťahovanie kože z asi dvojročného srnca. Práca mu šla od ruky a koža sa pod pohybmi noža akoby sama oddeľovala od tela zvieraťa. Bol krásny deň. Slniečko veselo svietilo a povetrím sa niesol vtáčí spev. Bol som na malej čistine uprostred starého lesa.

„Peter, nože tam nestoj zbytočne a tu mi to prichyť!" vyzval ma znenazdajky.

Pristúpil som bližšie a chytil voľný kus už čiastočne stiahnutej kože. Oboma rukami som ho mierne napäl, aby som uľahčil priateľovi jeho prácu.

„Tork, oslovil som ho. „ čo sa to deje?

Na malú chvíľu prestal s prácou a zadíval sa na mňa.

„Kde som sa to ocitol?" chcel som vedieť.

„Všetko má svoj význam," odpovedal neurčito.

„ Aký význam? A prečo ja? Mierne som zvýšil hlas. Nemal som práve chuť sa baviť v hádankách. „ Tá krajina je divá a ja som sám.

Tork mierne prikývol hlavou.

„Áno, ten svet je omnoho tvrdší ako sa zdá. No ľudia sú schopní prežiť aj tam. A aj ty sám máš v sebe viac, ako si myslíš."

„Čo mám robiť? Kam mám ísť?" znova ma chytala beznádej.

„Nájdi ľudí a hľadaj Bránu. To je tvoja cesta. Si s ňou spätý."

„Ale ako? Ako to mám urobiť? spýtal som sa opäť. „ Neviem, kde sa Brána nachádza a ani kam mám ísť. A myslím, že bude zázrak ak tu vôbec prežijem.

Tork sa pobavene usmial.

„ Peter, keď si bol prvý krát vhodený Bránou času z konca dvadsiateho storočia do mojej doby, bolo to niečo podobné. Ani vtedy si nemal šancu prežiť, ale dokázal si to a prispôsobil sa."

Zdvihol ruku a potľapkal ma priateľsky po pleci. Zrazu sa mu tvár zachmúrila.

„Tork..." začal som opäť.

„ Peter, prerušil ma náhle, „ čas vypršal! Teraz sa musíš zobudiť, lebo už prichádzajú....

Otvoril som oči. Chvíľu som sa spamätával, kde to vlastne som. Do nosa mi udrel pach predátora. V okamihu som bol v strehu. Podo mnou som začul škrabanie. Pozrel som dole a takmer som zamrel. Z tmy podo mnou sa na mňa upierali dve zelené oči. Dravec sa pomaly šplhal po kmeni stromu a pri pohybe používal svoje pazúry. To bol ten škrabavý zvuk, ktorý ma zobudil. Skusmo som pozrel hore do koruny stromu. Hneď som vedel, že tadiaľ nevedie žiadna možnosť úteku. Musím sa šelme postaviť. Pevne som uchopil svoj nový oštep. Chrbtom som sa oprel o hrubý konár, aby som získal oporu. A bol som pripravený.

Ako sa