Kapitán Rum a jeho podivuhodné dobrodružstvá

By John Perrier

Keď oxfordský profesor náhodou narazil na starý námorný kapitánsky denník, nevedomky objavil niečo, čo dnes mnohí učenci považujú za jedno z najväčších dobrodružstiev v námornej histórii.
V roku 1821 sa kapitán Fintan McAdam vypravil na sólo plavbu z Londýna za dobrodružstvom. Počas jeho cesty objavil neuveriteľné nové svety a stretol mnohých úžasných obyvateľov. Títo mu pomohli pochopiť jeho nepriateľov, ako aj seba samého.
Dnes je to po prvýkrát, čo vám pokorne prinášame cestu Kapitána Rum vypovedanú jeho vlastnými slovami.
Kapitán Rum, ako hovorí samotný hlavný hrdina McAdam, je príbeh o objavovaní, zúfalstve a radosti. Objavte tento skutočný príbeh! Budete ním fascinovaný počas mnohých daždivých nocí. Bon voyage!

• Language: Slovenčina
• Publisher: John Perrier
• Release date: Feb 7, 2017
• ISBN: 9780987569493

John Perrier

John Perrier was born in Brisbane, Australia in 1967. Perrier has published five books across a variety of genres and subjects.His first book, published in 1999, was a self-help tome entitled 'Back Pain: How to get Rid of It Forever'. This book was an instant success in Australia, selling out its original print run. This book spawned an offshoot publication entitled 'Using Your Brain to Get Rid of Your Pain', which is a simple, commonsense guide on how to manage stress, reduce pain and think more healthily.Perrier has also penned three novels. The first, in the historical fiction genre, is 'Captain Rum - A Wondrous Adventure''. It chronicles the fantastic tale of Fintan McAdam, who set sail solo from London in 1821.The second novel is science fiction comedy for the young (and young at heart): 'A Few Quiet Beers with God'. Set in 2034, it follows the comedic mishaps of a young Australian named Dave who becomes entangled in a global power struggle.Perrier's third novel is a humorous travel biopic entitled 'Campervan Kama Sutra', a hilarious account of his family holiday across outback Australia with three kids. If you have half as much fun reading this as he had writing it then you are in for a treat!When he is not writing, Perrier likes to play basketball, cheer on his beloved Carlton Blues AFL side, potter in his herb garden, bush walk, play with his kids and listen to blues music. Occasionally he does two or three of these simultaneously.

Book preview

Kapitán Rum a jeho podivuhodné dobrodružstvá

Redigované profesorom H.D (Bert) Lampluckom

John Perrier

preložil Vladimír Bojo

Smashwords edition

Vydal JP Publishing Australia

Copyright 2017

ISBN 978-0-9875694-7-9

Historický román

dobrodružstvo/námorné dobrodružstvo

dostupná aj ako paperback

ISBN 978-0-9875698-2-4

Licenčné prehlásenie

Táto elektronická kniha podlieha licenčnému konaniu a slúži iba pre vaše osobné potešenie. Táto kniha sa nesmie predávať, alebo odovzdávať iným osobám. Ak by ste sa chceli o ňu podeliť s ďalšou osobou, prosím zakúpte si ďalšiu kópiu, pre každého príjemcu. Ak čítate túto knihu a nezakúpili ste si ju, alebo nebola zakúpená pre vaše osobné použitie, prosím zakúpte si ju u vášho obľúbeného predajcu.

Zhrnuté ...

Nepredávajte túto knihu voľne. Pomáhate tak svojim priateľom kradnúť!

Ďakujem, že rešpektujete moju tvrdú prácu, aby som vám mohol priniesť túto knihu.

Obsah

Titul a autorské práva

Čitateľský prísľub

Príhovor editora

Poznámky týkajúce sa prepisu

Zápisník

Epilóg

Príloha 1

Príloha 2

Historické poznámky

Ďalšie knihy od JP Publishing Australia

Kontakt

Prísľub čitateľov v Bodleyovej knižnici

„Týmto sa zaväzujem, že z knižnice neodnesiem...

akékoľvek vydanie, dokument alebo predmet patriaci ..."

Toto je časť prísľubu čitateľa, ktorý musí zložiť každý, kto vstupuje do Bodleyovej knižnice na Oxfordskej univerzite. Našťastie som náhodou porušil tento sľub, ináč by som nikdy neobjavil tento neobyčajný príbeh.

Prof. H.D. (Bert) Lampluck

Príhovor editora – profesora H.D. (Berta) Lamplucka

V jedno upršané ráno, v septembri v roku 2011 som sa prehrabával v sekcii „Zriedkavých a krehkých kníh" v Bodleyovej knižnici na Oxfordskej univerzite. Bádal som v mojej hlavnej oblasti záujmu, prehistorickom umení, keď som narazil na nenápadnú malú knižočku. Okamžite ma zaujala svojou nezvyčajnosťou, pretože na jej obale nebol uvedený žiadny autor a ani názov. Dúfal som, že obsahuje neznáme objavy mayského sochárstva. Potom, čo som sfúkol prach z jej hnedého papierového oblečenia a s pôžitkom otvoril jej obal, zistil som, že je to ručne písaný denník. Letmý pohľad ma uistil, že je to lodný zápisník kapitána Fintana McAdama z roku 1821. Okamžite som zostal sklamaný, nakoľko takéto denníky sa v archívoch vyskytujú celkom bežne a sú zvyčajne veľmi otravným čítaním. O pár týždňov neskôr by som tento môj postoj najradšej z celého srdca zmenil.

Keď sa ohliadnem späť, mal som veľké šťastie, že som o ňu vôbec zakopol, pretože bola len nesprávne zaradená v sekcii umenie – sochárstvo na spodnej polici v najvzdialenejšej uličke. Podľa toho, aká bola zaprášená, som pochyboval, či ju vôbec niekto niekedy čítal.

Zamýšľal som ju odniesť k prijímaciemu stolu tak, aby ju knihovník mohol správne zaradiť. Zastrčil som si ju teda do mojej tašky a pokračoval som v prehľadávaní. Okolo obeda som už mal nazbieraných dostatok kníh k môjmu výskumu, a tak som sa vrátil do mojej kancelárie. Vrhol som sa do práce a pri mojom snažení som rýchlo zabudol na drobný zápisník na spodku mojej knihovníckej tašky.

Pochybujem, že si mayský robotník, ktorý pred dvetisíc rokmi konštruoval drenážnu šachtu v Chráme Uxbenka v Južnej Amerike uvedomil, že jeho práca jedného dňa pomôže odhaliť neuveriteľný príbeh „Kapitána Rum." Ako sa to stalo? Šesť týždňov po mojej návšteve v knižnici som asistoval pri archeologických vykopávkach presne v tom chráme, keď som stúpil na niečo, čo som si myslel, čo som pokladal za pevnú zem. Nebola. Zem sa podo mnou zrútila do niečoho, čo bolo pôvodne zamýšľané ako drenážna šachta. Zrútil som sa do vnútra a skončil som so zlomeninou členka. Na radu lekára som potom nemohol chodiť celý mesiac.

Keby ma toto zranenie uväznilo v posteli v Oxforde, s radosťou by som ten čas využil na štúdium. Tak či onak, bol som izolovaný na vzdialenom nálezisku v Južnej Amerike iba s niekoľkými knihami a Bože pomáhaj mi, „bez prístupu na internet." Na tretí týždeň, keď som vyčerpal môj zdroj historických kníh, som mimovoľne prešiel k nezaradenej knihe na spodku mojej tašky. Zo začiatku som bol z nej

zmätený, ale aj po 35 rokoch mojich štúdií moja myseľ zostávala svojim spôsobom ostražitá. Nanešťastie, dokonca aj oxfordskí profesori trpia nepozornosťou!

Rýchly pohľad na úvodné stránky z lodného denníka kapitána podnietil moju pamäť, aby som si napísal poznámku o vrátení tejto knihy späť do knižnice, keď sa vrátim domov. Keďže som nemal čo robiť, prezrel som si prvé zápisy. McAdamov denník ma rýchlo vtiahol do seba a do konca mojej rehabilitácie som zostával fascinovaný dobrodružstvami, ktoré sa predo mnou otvárali z týchto krehkých stránok.

Keď som sa vrátil do Oxfordu, bol som z denníka taký vzrušený, že moja prvá návšteva neviedla, ako by ste očakávali na Fakultu krásneho umenia, ale viedla k dekanovi Námornej histórie. Dokonca aj niekto s takými unikátmy skúsenosťami ako profesor, bol týmto denníkom fascinovaný. Súhlasili sme, že záhadný kapitán si vyžaduje ďalšie bádanie.

Trvalo mi iba mesiac, kým som odhalil základné fakty o autorovi, kapitánovi McAdamovi. Narodil sa v roku 1794 ako jediné dieťa Georgovi McAdamovi a jeho žene Elsie. Mladý Fintan zostal v škole, kým nemal takmer štrnásť rokov. Vynikal ako nadpriemerný študent, ale bolo veľmi zriedkavé, aby sa dieťa pracujúcich rodičov zdržalo v škole mimo školopovinných rokov.

Fintan potom nastúpil ako učeň v otcovej lodenici, kde sa postupne vypracoval na obchodníka. Jeho matka však v roku 1812 umrela na tuberkulózu, na čo sa, zlomený, zapísal ako člen posádky Obchodného námorníctva na cestu do východnej Indie. Vrátil sa, aby zistil, že jeho otec počas jeho neprítomnosti umrel. Vtedy, úplne osamotený, sa vydal na ďalšiu celoročnú plavbu do východnej Indie.

Po návrate zo svojej druhej výpravy sa šťastie obrátilo k nemu tvárou, nakoľko sa zasnúbil so slečnou Elizabeth Heathovou. Ale osud s ním ešte nebol hotový. Na záver, v auguste roku 1818, noviny The Times uverejnili Elizabethino meno v rubrike zosnulých.

Nasledovali ďalšie nešťastia. Zakrátko po smrti jeho ženy, bol McAdam odsúdený na tri mesiace do žalára Shepton Mallet (1) za krádež. Po dvoch týždňoch ušiel, pričom zranil strážnika, za čo mu bol vymeraný ešte prísnejší trest.

McAdam utiekol do Liverpoolu. Vieme o tom, pretože sa jeho meno objavilo na letáku inzerujúcom Putujúcich básnikov: Ak hľadáte pieseň, tanec a poéziu, príďte na Enlivin večer. Leták zobrazuje veľký šiator a doporučuje vstupné jednu penny.

Spisovateľ. Lodiar. Námorník. Utečenec. Herec. Náš kapitán bol bez pochýb multitalentovaný.

Po týchto krátkych zmienkach sa historické záznamy o McAdamovi strácajú. Bol som potešený historickou vážnosťou denníka, hoci kvôli jeho úžasnej povahe som mal obavy o jeho pravosti. S pomocou technického tímu z Oddelenia umení som vykonal niektoré testy. Najskôr som urobil mikroskopickú analýzu papiera, ktorá preukázala, že zdrojom papiera boli pravdepodobne papierne William Smedley and Co., ktoré v tom čase vyrábali papier v susediacom Walese. Po druhé som analyzoval a datoval atrament, čím sa potvrdilo, že pochádzal zo sépií, ktoré mohol McAdam ľahko získať a následne písať za pomoci brka. Text, ako aj papier, boli približne 200 rokov staré.

Nakoniec som vykonal najjednoduchší a možno najdôležitejší test zo všetkých. Kniha voňala oceánom a mala slanú chuť. Áno, naozaj som ju olízal! Tieto testy indikovali, že zápisník bol skutočne lodným denníkom z roku 1821 a autentickým záznamom cestovania kapitána Fintana McAdama.

Týmto, po prvýkrát pokorne predstavujem cestu Kapitána Rum, jeho vlastnými slovami. Bolo to skutočne podivuhodné dobrodružstvo. Bon voyage!

Poznámky týkajúce sa prepisu

Ako editor tohto rukopisu som bol zodpovedný za rozhodnutie, ktorý materiál do tejto knihy zahrnúť a ktorý vypustiť. Musím sa priznať, že som pôvodný dokument jemne upravil s ohľadom na to, ako ho precízne literárne prepisovať. Niektorým čitateľom sa môže zdať, že to uberá z jeho originálneho šarmu. Zmeny jednoducho uľahčujú jeho čitateľnosť.

Presnejšie, aktualizoval som pravopis všetkých slov podľa moderných štandardov, pretože bolo jednoducho často náročné rozlúštiť McAdamovu fonetiku. Tak isto som nahradil oslovenia ich modernými ekvivalentmi.

Podobne som aktualizoval gramatiku všade tam, kde som cítil, že to zlepší čitateľnosť bez toho, aby sa pozmenil význam a nuansa. Napríklad McAdam používa sloveso byť univerzálne, bez toho, aby použil jeho ďalšie tvary ako: som, je, sú, bol a boli. Namiesto toho, aby napísal „Dnes som šťastný, ale včera som bol smutný, uviedol „Dnes byť šťastný, ale včera byť smutný.

Tak isto pripúšťam, že som doplnil interpunkciu. Aby sa McAdam držal štýlu písania tých čias, vytvoril dlhé, popreplietané vety, často obsahujúce 100 a viac slov. Občas mi z nich slzili oči. Tak isto som vložil odseky, tam kde som cítil, že je to potrebné.

Aby som demonštroval edičné zmeny, prikladám digitálne zväčšenú kópiu pôvodného textu:

*

Dúfam, že čitateľ dôveruje môjmu edičnému úsudku, avšak tí, ktorí pochybujú, a želajú si vidieť originálny denník, sa môžu písomne obrátiť na:

The Librarian in Chief (LIC)

Bodleian Library

Broad ST,

Oxford OX1 3 BG

United Kingdom

*

Nakoniec, zostávam zaviazaný mojím akademickým kolegom za preverenie mnohých McAdamových vyjadrení, keďže sa jednoducho často zdali príliš fantastickými. Objavil som, že pravda o našom prirodzenom svete okolo nás je často omnoho zvláštnejšia, než čokoľvek, čo mohol tento autor vymyslieť!

Náš výskum odhalil množstvo fascinujúcich faktov a historických poznámok, ktoré som zahrnul do záverečných poznámok a dodatku. Dúfam, že sa tiež pre vás stanú zaujímavým doplnkom k príbehu.

H.D.L

Zápisník

Utorok 13. februára 1821

Hoci som ešte nevyplával, dnešok sa javil ako správny deň začať svoje zápisky. Každá výprava začína jednoduchým krokom. Mojím bola Winterbottomova kancelária obchodníkov s námornými cennými papiermi. Videl som loď na predaj a chcel som sa trochu povypytovať.

V poslednom roku sa mi v hlave nazhromaždilo mnoho bujnejúcich myšlienok a dlhá plavba oceánmi by mohla myseľ vyjasniť. Zopár sezón so slaným vzduchom v pľúcach mohlo nielen vyhnať mojich démonov, ale aj zmeniť pľahočenie. Včera, keď som počas prechádzky pozdĺž Temže nasával ostrý ranný vzduch, špehoval som dosluhujúci policajný čln, ktorý bol na predaj. Ihneď sa vo mne prebudil starý námorný pes a po malom prieskume som už bol u Winterbottoma. Netrvalo dlho a už som sa s touto loďou zoznamoval.

Na prvý pohľad bola starým unaveným dievčaťom a určite potrebovala pozornosť tesára. Akokoľvek, jej tvar bol všetkým, do čoho som mohol vkladať svoju nádej. Mala vysoký, sosnový centrálny sťažeň a plochý kýl, ktorý mi umožní prebádať ústia riek a plytčiny. Bolo pravdou, že bola malá a pre väčšinu námorníkov by jej preplnené podpalubie bolo galejami, ale pre posádku pozostávajúcu z jedného muža bola dostatočná.

Ako to aj bolo s mojou drahou zosnulou ženou Elizabeth, okamžite som sa do nej zamiloval. Rýchlo som sa rozhodol. Bude mojím jediným partnerom na mojej výprave. Na prekvapenie i radosť pána Winterbottoma, som zložil zálohu 5 libier. Pochybujem, že na svojej komisii zarobil niekedy tak rýchlo.

Moja myseľ sa od vtedy zmenila na vírivý prúd, ako som sníval o dobrodružstvách, ktoré na mňa čakali. Ale musel som zostať racionálny, pretože ma ešte čakal dlhý zoznam vecí, ktoré som musel dokončiť. A samozrejme bez toho, aby si niekto všimol, že som sa dotrmácal späť do Londýna.

Streda 14. februára

Potom, čo som sa do sýtosti vyspal- keďže som bol plný nervóznych očakávaní- dal som si na raňajky úhora v cestíčku. (2) Obliekol som si teplý vlnený kabát, pretože rieka bola ešte stále zamrznutá a vykročil som k Anglickej banke. Minul som svoju loď (áno, moju), ktorá nečinne ležala uviaznutá v ľade a trpezlivo čakala, kedy sa jej dostane pozornosti.

Brány banky sa otvárali až o hodinu a tak som sa iba pomaly vliekol pozdĺž Temže. Napriek môjmu ťažkému kabátu som sa úplne triasol. Ako som míňal Clink, začul som kvílenie väzňov, pričom sa mi vrátili spomienky na hrozné časy vo väznici Shapton Mallet. Pamätal som si zápach nočných vedier, pomyje, ktoré sa podávali ako potraviny a noci, pri ktorých vám najskôr omrznú prsty, pery, chodidlá a nakoniec vaše kosti.

Aspoň že som si túto žumpu užil iba štrnásť dní. Pomyslenie na to, že som si mal ešte odkrútiť zostávajúcich sedemdesiatšesť dní, plus ďalších päť rokov za môj útek a desať za zranenie dozorcu, bolo neznesiteľné. Zostával som preto ostražitý. V deň, keď moja loď bude schopná plavby a patrične zásobená, vyrazím na cestu a navždy sa zbavím ich nespravodlivých súdov a chladných okov.

Prekročil som Temžu na Londýnskom moste, vyhýnajúc sa pouličným predavačom a hráčom. Dnes som nemal záujem o ich ponuky, pretože nebol dôvod. A tiež šťastie, ktoré vás dvakrát zasiahne, zaťaží vaše vrecká, a tak som sa nerozptyľoval. Rýchlo som dorazil k banke, kde som sa predstavil a bol som uvedený do kancelárie manažéra pána J.W.Peathorna.

Jednanie som otvoril tým, že som sa predstavil ako pán Fintan McAdam. Toto jednoduché predstavenie by sa za normálnych okolností nejavilo nijako zvláštne. Ale odvtedy, ako som sa vrátil z Liverpoolu som žil pod falošným menom ako pán J.W.Smith, aby som sa vyhol polícii, ktorá stále hľadala muža, ktorý unikol ich ostražitým strážnikom. Aby som však mohol svoj čln zaregistrovať, a aby Lloydovci (3) mohli akceptovať moje poistenie, musel som predložiť svoje pravé doklady. Nemal som na výber iba sa vrátiť k môjmu krstnému menu Fintan McAdam.

„Teda, aby som to zhrnul, želáte si, aby moja banka speňažila vaše cennosti na výmenu za zmenku, však pán McAdam?" zopakoval po tom, čo som mu vysvetlil svoj obchodný zámer.

„Áno, pán Pearthon, to je presne to, kvôli čomu som tu. Mám peňaženku plnú zlatých ozdôb, ktoré sú určite hodné niekoľkých pencí. Bol by som vám veľmi zaviazaný, keby ste ich láskavo vymenili za zmenku."

Zízal na mňa dolu nosom cez okrúhle okuliare. Či už to bolo kvôli mojej neokrôchanosti alebo kvôli hrubému kabátu, či mojej neoholenej tvári, cítil som pohŕdanie.

„Bol by som zvedavý, pán McAdam, kde..."

Odmlčal sa a posunul si okuliare ešte vyššie, zložil si ruky a pokračoval. „Som zvedavý akože kde, kde... hľadal správny výraz, „... kde by pracujúci človek mohol získať taký poklad.

Vtedy som pochopil, že som sa nenarodil ako nejaký lord a nepatrí mi ani kreslo v parlamente. A ani väčšina ľudí by ma nepovažovala za džentlmena. Ale tento chlapík, tento zanovitý Peathorn mi hovoril, že preháňam o svojom bohatstve. Ba dokonca možno, že som ho nekalo nadobudol. Keby len pochopil tie dlhé mesiace na mori, ktoré som musel strpieť. Bojoval som s podlými pirátmi a počas krutých búrok vkladal svoju nádej iba do našej lode. Keby to len vedel, určite by sa ku mne nesprával ako k pätolízačovi. Keby poznal môjho otca, ktorý sa v lete potil a v zime mrzol v lodenici a po kúsku zhŕňal ťažko zarobené peniaze, aby mi ich mohol zanechať, určite by ma takto pohŕdavo neodmietol.

Cítil som, ako sa vo mne kopí hnev a začínajú mi horieť uši. Prinútil som sa, aby som zostal pokojný, potichu a nevyskočil na neho. Hoci si pýtal bitku, nechcel som vzbudiť pozornosť úradov.

„Vyzeráte skôr ako nádenník a nie kapitán," dodal.

Vyskočil som na nohy strácajúc kontrolu nad mojím hnevom. Naklonil som sa ponad písací stôl a zabodol som sa pohľadom do jeho očí. Keby bol bližšie, určite by som ho chytil okolo krku.

„Moje peniaze sú tak isto dobré ako hocikoho iného, zavrčal som. Rozopol som svoju peňaženku a vysypal som tucty jagajúcich sa mincí na jeho písací stôl. Od prekvapenia trhol svojou plešivejúcou hlavou, naľakajúc sa pozrel do hora, pričom hľadal slová, ktorými by sa mohol ospravedlniť, keby som mu to dovolil. „A zmenka hociktorej inej banky bude tak isto dobrá ako vaša. Práve ste stratili dvadsať libier na provízii, desať za výmenný kurz a možno ešte ďalších päť ako poďakovanie. Dúfam, že sa vaši makléri nedozvedia o vašom zlyhaní, hoci je to veľmi pravdepodobné. Prajem príjemný deň, pane. Zhrnul som mince späť do peňaženky a bez toho, aby som počúval jeho chabé ospravedlnenia, vykročil som z dverí.

Bez určitého cieľa som hrmel dolu najbližšími ulicami ako prázdna plechovka hrkotajúca vo víchrici. Prebehol som dolu po King William Lane, popri Kostole Martýrov a čoskoro som už bol na trhu Billingsgate. Trh bol preplnený stánkami s jedlom a nápojmi, obchodníkmi a pivom ako brečka. Zostával som pozorný, s rukami pevne na peňaženke. Postupne sa tadiaľ vinúc, dostal som sa na breh rieky, kde som si dožičil oddych, pri ktorom mi ten okázalý hovnivál postupne vyšumel z hlavy.

Sedel som sám, ako slnko pomaly stúpalo nad mostom a užíval som si každú minútu tepla. Potom, zovierajúc peňaženku ešte pevnejšie, vnoril som sa späť do trhu, tentoraz s novým úmyslom. Čoskoro som uvidel známy červeno-biely stĺp, ktorý signalizoval, že holič je na mieste. Nebojácne prebehol britvu po remeni, namydlil mi tvár a obratne začal holiť moju bradu. Bol to veselý chlapík, ktorý ma pobavil vtipmi a historkami, kým ma zbavoval fúzov.

„A ostrihať, šéfko, úpenlivo prosím," požiadal som s hranou pompéznosťou.

„Samozrejme, môj pane," odpovedal londýnskym nárečím, baviac sa na mojej príliš zdvorilej prosbe. Čoskoro som mal hladké líca a vlasy úhľadne upravené. Zaplatil som tri pence vrátane jednej penci ako sprepitné za to, že to bol srdečný a zručný holič. Vrátil som sa na trh, kde som si kúpil modrý oblek a klobúk. Mojou poslednou zástavkou bol mladý chalanisko, ktorý vám za pol pence vyleštil topánky ako zrkadlo.

Potom som sa vydal do Škótskej národnej banky. Ľudia, ktorí hovoria, že Škóti sú lakomí, majú pravdu, keďže manažér, pán McAllister odkúpil moje drahocenné mince iba za 445 libier, 2 šilingy a 2 pence. Dostalo sa mi však oveľa lepšieho uvítania ako v Anglickej banke a k tomu ešte šálka horúceho čaju. Dokonca mi vzdal poklonu za môj účes. Keď som odišiel, so želaním dobrého vetra do plachiet od pána McAllistera, mal som vo vrecku zmenku na 295 libier splatnú pánovi R.W.Winterbottomovi, 20 päť librových a 50 jedno librových šušťavých bankoviek. Pán McAllister mi dokonca zaplatil šesť pencí v strieborných, namiesto nových medených mincí. Pred západom slnka som už bol hrdým majiteľom člna. Pán Winterbottom ma dokonca oslovil ako kapitána McAdama, keď som odchádzal z jeho maklérstva.

Bol som netrpezlivý, pretože traja muži, Winterbottom, Peabody a McAllister, mali meno Finatan McAdam zapísané vo svojich dokumentoch. Pán J.W.Smith vaše dni boli zrátané. Moja túžba vyplávať rástla s každým tiknutím hodín.

Moja loď ešte nemala meno. Pán Winterbottom navrhoval George IV na počesť nášho nového kráľa, alebo George III ako vzdanie holdu nedávno zosnulému kráľovi. Kedykoľvek mi to zišlo na um, nenapadlo ma nič iné ako Elizabeth, čím vzdám hold mojej zosnulej žene. Jednako, kedykoľvek som sa pohrával s touto myšlienkou, vrátila sa mi bolesť nad jej stratou a hrozné nočné mory by ma prenasledovali počas mojej plavby, čo by potlačilo do úzadia účel mojej výpravy. Chvíľu som len tak posedával a dumal nad touto otázkou. Nevzišlo mi na um žiadne vhodné meno, ale skalopevne som sa rozhodol, že to nebude Elizabeth. Musím na ňu zabudnúť.

Štvrtok 15. februára

Toto ráno som sa zobudil na svojej lodi. Nezamýšľal som zostať na palube, ale ani neviem ako som zaspal. Rytmické udieranie vĺn o trup lode ma jednoducho uspalo. Zvuk vody pôsobil uvoľňujúco a už som sa tešil na more, ako mi bude spievať svoju uspávanku. Nebol som ale taký naivný, aby som veril, že každý deň bude taký pokojný ako tento. Bol som si istý, že zažijem nejeden úder vetra.

Minulú noc sa mi snívalo, že nahnevaný morský diabol prevrátil moju loď. Zvalila sa ako zoťatý strom a nakláňala z boka na bok. (4) Oceán bol hlboký a tmavý, a vypľúval bielu penu ponad okraj. (5) Sila búrky rástla každou sekundou a vietor trhal plachty, až kým z nich nezostali len mlátiace zdrapy. Vo chvíli, keď už sa zdalo, že viac nevydrží, k jej bokom sa prihnali dve obrovské vlny. Ale namiesto toho, aby ju rozdrvili, premenili sa na dve obrovské krídla. Krídla sa vymanili zo zovretia mora a mávnutím pleskli s pokojom šelmy. Moja loď sa pomaly začala dvíhať nad vlny a odletela do bezpečia.

Obyčajne by ma takéto nočné mory rozrušili, pretože snívať o búrke pred tým než vyplávate, znamená, že budete mať smolu. Ale tento sen, s vodnými krídlami, mal opačný účinok. Povedal mi, že Providence bola na mojej strane a bez ohľadu na problémy vždy nájdem cestu von. Uvítal som jej podporu, pretože ani tá najlepšie pripravená loď nášho kráľovstva nemôže súťažiť s čo i len trochou smoly.

Vynechal som raňajky a vyskočil som z brucha mojej lode na vrchol sťažňa. Ťahal som sa po fošnách a búchal som po trámoch. Preskúmal som každé chybné osadenie a uvoľnené spoje. Roztiahol som a skontroloval obe plachty centimeter po centimetri, dávajúc si pozor, aby mojej pozornosti neuniklo ani to najmenšie rozstrapkanie. Skontroloval som tesnenie medzi fošňami, pričom som zistil, že je nedostačujúce na korme trupu lode. Pri kontrole vybavenia lode som na moje sklamanie zistil, že predchádzajúci majiteľ nechal uzly zviazané, čo spôsobilo, že začali hniť. Môj veliteľský čln ... povedzme, má veľa neduhov, ktoré budem musieť v nadchádzajúcich dňoch odstrániť.

Postupne som preveril celú loď a zozbieral som zoznam potrebných opráv. Keď som písal, špička môjho brka bzučala ako vážky nad letným rybníkom, tu a tam sa ponoriac, aby som mohol čo to pridať alebo doplniť. Pozrel som sa na moje tesárske kladivo, ktoré bude také aktívne ako moje brko.

Slnko sa plazilo po južnej oblohe, aby sa nakoniec vnorilo za Blackfriarovu tavernu. Pohľad na túto budovu mi pripomenul, že som dnes celý deň nejedol. Dokončiac prácu, presunul som sa do taverny, kde moja trojpencová špecialita zahŕňala morčaciu polievku, pečenú baraninu a lahodné osie hniezda. Rád som podľahol jednému zo siedmych hriechov – pažravosti – pred dňami na prídel. Pomôže mi to nazhromaždiť trochu prebytočnej váhy pred chudšími dňami. Čoskoro na mňa doľahne ťažoba dennej práce a budem pred spánkom úplne vysilený.

Sobota 24. februára

Už deväť dní pracujem na trupe lode a som spokojný s postupom prác. Dostať loď do suchých dokov bolo úmorné, pretože čerpadlá nemali chuť poriadne pracovať. Možno im bola veľká zima, ale nakoniec museli, pretože som zostával čoraz netrpezlivejší, aby som odtiaľ odišiel skôr, ako si polícia uvedomí moju prítomnosť. Srdce mi vždy poskočilo, keď som ich uvidel vo dvojici pochodovať po dokoch. Hlavne som neveril tomu bankovému manažérovi Peabodymu. Hoci nepoznal môj príbeh o väzení, dobre poznal moje meno a bol to typ, ktorý rád bľaboce.

Potom, čo som svoj čln pevne usadil na drevené trámy, začal som dechtovať jej trup. Decht vplyvom chladu často tuhol, a tak som sa musel pravidelne vracať k miestu, kde som ho varil. Tak isto som zoškrabal blednúci názov, keďže som ju chcel nanovo pokrstiť, i keď som si tým bol stále neistý.

Sobota 25. februára

Dnes bol sabat, takže doky boli takmer opustené. Mnoho prechádzajúcich, oblečených v nedeľných kostolných šatách pomaly kráčalo ku katedrále, aby sa zúčastnili na omši. Nezaujímajú ma kostolné veci, a tak som sa radšej sústredil na opravy. Vedel som jednako, že pracovať cez sabat môže niektorých ľudí uraziť. Pracoval som preto vo vnútri lode, aby som nepritiahol nechcenú pozornosť.

Aj tak nemôžem pochopiť, ako by ma nejaký boh mohol uvrhnúť do zatratenia za to, že pracujem v nedeľu, veď oceán sa nikdy neprestane hýbať. Ako môže žiadať, aby som oddychoval, keď jeho oceány tak nerobia? (6)

Keď zvony na katedrále oznámili koniec omše, vyšiel som malým rebríkom na palubu, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu, pretože kajuta bola zatuchnutá. Farníci sa motali po neďalekom námestí a ako zvyčajne sa vážne rozprávali. Ale i tak sa mi zdalo, že väčšina z nich sa zúčastnila na omši skôr pre to, aby si trochu poklebetili a nie kvôli piete a modlitbám.

Moje oko zachytilo jednu peknú žabku v čipkovaných šatách. Ako sa otočila, uvidel som prstenec čiernych vlasov ako jej padol na líce, pred tým, ako ním švihla nabok. Tento drobný pohyb mi pripomenul moju drahú Elizabeth. Premáhal som sa, ale nemohol som na Beth zabudnúť. Na jej bielu pokožku, írske zelené oči a chichotavý smiech. Na chvíľu som sa šťastne zasníval, ale ako vždy sen sa zmenil na hrôzu. Rýchlo som sa odvrátil, aby som vyhnal sen o Beth sediacej na jej smrteľnom tróne. Nočná mora ma však neopúšťala. Napriek tomu, že sú to už tri roky, moje spomienky sú stále čerstvé.

Vidina, ako vždy, bola taká silná, že sa zdalo akoby Beth znovu a znovu predo mnou umierala. Neboli to iba vzdialené vidiny, ale bola to prítomnosť ducha, ktorý sa predo mnou objavoval. Hoci moje hlboké podvedomie vedelo, že to nie skutočnosť, pohľad na moju milovanú, v krvi predo mnou ležiacu osobu, mnou mocne lomcoval.

Keď vidiny naďalej postupovali, naklonil som sa ponad loď, aby som sa mohol vyvracať. Hneď na to som vyrazil k Blackfrairovi, keďže som vedel, že mi pomôže iba nejaký silný alkohol. Pretože bol sabat, musel som klopať na zadné dvere dokým som nemal červené hánky a potom piť vonku pred oknom. (7) O chvíľu som už mal v sebe dostatok rumu, aby vymazal hrôzostrašné obrazy z mojej mysle a zastavil chvenie mojich trasúcich sa údov.

Hmla neskoro večer vonku zhustla a rum prihnal mrákavy i do mojej hlavy. Nemohol som preto nájsť svoju loď, a tak som zaspal na brehu rieky, dokým ma chlad neprebudil. Nevdojak som sa potom pomaly dovliekol k môjmu mólu a zvalil som sa na pričňu. Chvel som sa, akoby som bol stále zamknutý v Sheptone.

Pondelok 26. februára

Dnes ráno boli moje ruky krvavé a plné modrín – asi som spadol, keď som šiel domov, hoci sa mi aj vzdialene zdalo, že som udrel nejakého mamľasa, ktorý sa pokúšal prehľadávať moje vrecká, keď som spal na brehu rieky.

Slnko dnes v skutočnosti úplne nevyšlo. Zdalo sa, akoby celé mesto zostávalo v posteli po celý deň pod hrubou prikrývkou londýnskej hmly. Dokonca ani na poludnie nebolo slnko jasnejšie ako mesiac. Hlavu som mal nasiaknutú ťažobou po rume a teplo prikrývky ma hojdalo, ako keď magnet priťahuje klinec. Keby som sa neobával polície, ktorá ma mohla poslať späť do žalára na pätnásť rokov, nebol by som  vstal za nič.

Neochotne som vstal a priložil som do lodného sporáku, aby som si pripravil obedný čaj. Čaj učičíkal moje boľavé spánky, zohrial opuchnuté ruky a obrnil ma proti vlhkému chladu. Popoludnie som strávil v tejto umierajúcej nálade a dovolil mojej prikrývke, aby ma k sebe priťahovala.

Utorok 27. februára

Ráno som sa zobudil čerstvý a zas som mal chuť a potešenie dokončiť trup. Každá doska bola pevne natretá dechtom a moja loď bola odolná voči vode ako žabia koža. So zadosťučinením som požiadal správcu dokov, aby ju spustil na vodu. Podarilo sa mu to za pomoci iba ôsmich mužov a dvoch libier mydla. Čoskoro už loď poskakovala na vode ako korok.

Odvtedy, ako som svoju loď nadobudol, pracoval som väčšinu dní dlho po západe slnka, nútiac sa ísť vpred pri svetle lampy, až kým som nedostával závrate od vyčerpania. Vtedy príťažlivá sila mojej hojdajúcej sa siete bola taká silná, že som zaspal priamo na palube. V prenajatej izbe som strávil iba tri noci. Prichádzal čas, aby som si predĺžil nájomné, ale cítil som, že je čas, aby som zo svojho člnu urobil môj domov. Tento krok mi nielen ušetrí dlhú pochôdzku sem a tam z lode, ale aj šiling ako týždenné nájomné. Hoci som mal dostatok zdrojov, nemal som žiadny príjem a pred sebou ešte mnoho výdavkov na zásoby.

Kráčal som pozdĺž Banky Temža a pri mlyne som zabočil na sever smerom k Chancery Lane. Pokračoval som k poľnohospodárskym poliam, kurínom a potom popri prasacích chlievikoch. Minul som les – tu sú moje spomienky stále veľmi čerstvé a stále nemôžem ísť skratkou cez les kvôli tomu, čo sa tu stalo pred tromi rokmi. Ale dnes som bol silný, pretože som vedel, že budem čoskoro na mori a budem môcť opustiť tento les. A dni hrozných, hrozných spomienok.

Chvel som sa iba chvíľu. Zvyšok cesty k mojej obývacej izbe mi pomohol sa upokojiť a to dokonca bez pomoci rumu. Mimovoľne som zaklopal na dvere pani Harlesdenovej. Bola to majiteľka malej krčmy, ktorý sa stal mojím domovom od vtedy, ako som sa vrátil z Liverpoolu.

„Dobré ráno, pán Smith," privítala ma s úsmevom pani Harlesdenová.

Bolelo ma, keď ma táto sladká dáma oslovovala mojím falošným menom. Jednako, moje klamstvo bolo potrebné v prípade, že moje nájomné dokumenty padnú do očí príliš horlivému úradníkovi so zatykačom v rukách.

„Máte ešte predplatené nasledujúce dva dni, pán Smith. Želáte si znovu zaplatiť vopred, alebo ste prišli kvôli niečomu inému?"

Povedal som jej, že som tu kvôli niečomu inému a čoskoro sme už sedeli nad šálkou čaju a lahodnými tekvicovými koláčikmi. ( Nechápem, prečo táto zelenina zvyčajne končí u prasiat, keď iba pridaním grahamovej múky, smotanového mlieka a trochu cukru poskytuje takúto lahôdku.) Po čaji som váhavo povedal pani Harlesdenovej, že končím svoj prenájom a sťahujem sa, na čo skutočne zosmutnela.

Porozprával som jej o dobrodružstve, ktoré ma čakalo na mori, na čo materinsky prejavila obavy nad mojou bezpečnosťou. Uistil som ju, že dva roky v obchodnom námorníctve ma na more dostatočne pripravili, a že moje učňovské roky v otcovej lodenici mi poskytli dostatok vedomostí o tom, že moja loď je schopná plavby. Musel som znieť opravdivo, pretože sa jej obočie pomaly vyrovnalo a jej obavy sa rozplynuli.

Po ďalšej šálke čaju sme sa jednoducho rozprávali o počasí a tak. Moje uši sa napli, keď spomenula návštevníka, seržanta G.Jonesa z londýnskeho policajného zboru, ktorý sa vyzvedal na muža menom McAdam.

Nič sa nestalo, pretože drahá pani Harlesdenová nemusela predstierať nevinnú, keďže nemala ani poňatia o niekom s takým menom. Moje nepravé meno pán J.W.Smith svojmu účelu dobre slúžilo. Ale jej príbeh potvrdil moje obavy, že polícia je blízko a utvrdil moje predsavzatie, aby som odišiel čo najskôr. Potom, čo vyplávam, polícia môže pátrať koľko bude chcieť, ale nenájde ma nikde severne od Mysu Dobrej nádeje.

Pred tým, než som odišiel, dal som pani Harlesdenovej šiling, aby sa postarala o moju poštu, kým sa vrátim z cesty. Láskavo súhlasila, ale iba za podmienky, že mi môj šiling môže hneď vrátiť, dodávajúc, že som jej hojne pomohol s prácami okolo domu. Poďakoval som sa za želanie mnoho šťastia a predstierajúc, že si mincu dávam do vrecka, zasunul som ho pod vankúš stoličky. S trochou šťastia budem plávať okolo mysu skôr, ako naň natrafí.

Napratal som si svojich pár vecí do starého vozíku: zásuvku s kvalitným stolárskym náradím, dve lojové lampy, desať kníh (tri v španielčine), náhradný klobúk a starý oblek. Vytiahol som svoju zahnutú šabľu z jej skrýše nad šatníkom. Zvedavosť ma donútila vytiahnuť ju z pošvy a v úžase som pozoroval jej hladkosť, vyrezávanú rukoväť a čo bolo najdôležitejšie, jej ligotajúce sa ostrie. Meč bol drahocenným darom na pamiatku počas mojej druhej plavby s korením, keď sa Korzári pokúsili zajať našu loď. Našťastie to bola iba zberba, takže sa iba jedinému pirátovi podarilo dostať na našu loď. Rýchlo sme ho premohli a ja som mal dostatok času, aby som skočil po jeho vytasenom meči. Spadol na zem ako závažie na chvoste lode (8) a ja som sa stal majiteľom tohto ligotavého pokladu. Hoci odvtedy žiadny pirát neokúsil jeho bodnutie, cítil som sa pokojne pri pomyslení, že ak bude treba, môžem ho použiť.

Keď som pani Harlesdenovej hovoril zbohom, ponúkla mi dva zabalené krajce jej tekvicového koláča. Okamžite som ich prijal a vrátil som jej túto láskavosť bozkom na ruku. Rýchlo som sa zvrtol, aby som nevidel jej rumenec, ale nie tak svižne, aby si všimla, že to bol môj zámer. Čoskoro som už tlačil hrkotajúci vozík k dokom. Pred tým, než padla noc, som už obýval svoj nový domov.

Štvrtok 1. marca

Počasie sa vyjasnilo a ľad sa už roztopil okrem najtvrdších častí rieky. Príchod nového mesiaca mi pripomínal, že už je naozaj čas odísť. Nevítaná pozornosť seržanta G.Jonesa sa zasekáva do mojej mysle ako sochár do svojho majstrovského diela.

Toto popoludnie som išiel na sever po rieke na ulicu Holborns High. Napriek dlhému zoznamu odkazov a úloh, ktoré som už dokončil, moja myseľ ma neprestávala bodať ako kolibrík, aby som hľadal čo ešte chýbalo. Dúfal som, že prechádzka dolu obchodníckym radom môže posúriť niektoré doposiaľ nevidené nápady. Moja prechádzka sa vyplatila. Keď som prišiel na spodok Holbornského kopca, minul som budovy pána T.Hilla a jeho synov, výrobcov a dodávateľov kvalitného optického vybavenia. Predstavil som sa pánovi Hillovi, plnoštíhlemu mladému chlapíkovi, ktorý, ako som si myslel, mal príliš veľa masti na brade. Jednako, o optike toho vedel veľa a pritiahol moju pozornosť k sade námorných teleskopov. Jeden model ma obzvlášť zaujal. Jeho mahagónový valec bol nádherne spracovaný a ani môj papa by na ňom nenašiel najmenšej sústružníckej chyby. Jeho zorná trubica obsahovala tri šošovky a medený hľadáčik na bližšom konci. Vyskúšal som si ho iba raz pred tým, ako som toho chlapíka požiadal, aby mi ho dal do debničky. Tak isto mi dal leštidlo a vtipkoval, že zbadám morskú pannu na dvesto metrov, ak sa oň budem dobre starať.

Ponúkol mi ešte iné zariadenie, ktoré by podľa neho mohlo byť pre mňa užitočné. Zápalné sklíčko. So silným tropickým slnkom a správnym zapaľovačom ( musím si pribaliť borovicové šišky ) ma pán majster Hill uistil, že môžem mať oheň za menej než dve minúty. Vysvetlil mi, že pracuje ako zväčšujúce sklo, ktoré sústredí slnečné lúče do jedného bodu. Neprijal moju žartovnú žiadosť o demonštráciu, uvádzajúc, že slnečné podmienky nad Londýnom sú slabé, ako keď ste chorý, ale bez horúčky. Kúpil som aj zápalné sklíčko.

Sotva kedy námorník potrebuje, aby vstúpil do Whittowho a Harrisovho obchodu s umením a nepohyblivými vecami (9). Keď som však prechádzal popred obchod, zahľadel som sa na malé zápisníky, pretože sa mi zdalo, že by sa skvele hodili ako kapitánsky denník. Prázdne, biele stránky ako tieto ma bez námahy opili. Len jednoduchý pohľad na ne vo mne prebudil očakávanie nie len nad slovami, ktoré ich naplnia, ale aj nad dobrodružstvami, ktoré tieto slová poskytnú.

Potom, čo som pánovi Whittowovi spomenul, že sa chystám vyplávať na zaoceánsku plavbu, požiadal svojho mladého pomocníka, aby mi každý zápisník zabalil do hnedého papiera namazaného tukom. Toto balenie, uisťoval ma, odpudí vlhkosť zo zátok.

Práve teraz píšem do prvého z týchto zápisníkov. Aby som zachoval správnosť poradia v jednom spise, prepíšem svoje doterajšie dumania do tohto zápisníka v najbližších dňoch. Zamýšľam využiť príležitosť zlepšiť sa v gramatike